.“ „A čo v stredu budúci týždeň?“ „Zatiaľ nemám nič.“ „Tak rátaj, že v stredu pôjdeme na Babky.“
Takto znel náš rozhovor o plánovaní zimnej turistiky so Stankom. Stanko je môj trasér/vodič pri zdolávaní mojich turistických výziev.
Už dávnejšie mi spomínal, že by sme mohli niečo prekonať aj v zimných podmienkach a vyskúšať aj mačky. A 18. január bol deň na to ako stvorený. Zhodli sme sa na tom hneď štyria - Janka, Silvia, Stanko a ja.
Ráno o 7:15 hod. ma dievčatá vyzdvihli z pred bytovky, v meste sme sa premiestnili do Stankovho auta a po pár desiatkach minútach sme zastavili na parkovisku Bobrovecká vápenica za dedinkou Jalovec v okrese Liptovský Mikuláš. Babky sú vo výške 1566m a nachádzajú sa na hranici Západných Tatier s Chočskými vrchmi.
Podmienky úplne katastrofálne, počas celej jazdy pršalo a všade bolo veľa vody. Kým sme sa pri aute pripravili, natiahli si návleky, povyberali z ruksakov nepotrebné veci, slovne sa povzbudili, celkom poriadne sme zmokli. No nás to ani náhodou neodradilo, plán bol jasný - zdolať Babky.
Zo začiatku bol terén rovinatý, padal sneh s dažďom a pod nohami bolo stále plno vody. Po niekoľkých stovkách metrov začal terén stúpať a voda sa pomaly menila na mokrý sneh. Stopy v snehu prezrádzali, že pred nami už niekto kráčal. Mokrý povrch pod nohami sa postupne menil na vŕzgajúci sneh. Zatiaľ sme to zvládali v pohode. Stanko ma upozorňoval na odvodňovacie kanáliky, ktoré viedli priečne cez cestu, ináč to šlo bezproblémovo, aj keď snehová pokrývka sa postupne navyšovala na 10 - 15 centimetrov.
Míňali sme tabuľu s označením „Rázcestie na Tokarinách“ a zasneženou prírodou kráčali ďalej za svojím cieľom. Teplota bola asi čosi nad nulou, lebo občas sa zdalo, akoby po nás niekto hádzal sneh. Presnejšie, keď Janka ako prvá zahlásila: „A čo ty po mne hádžeš?!“, došlo to i mne o pár krokov neskôr, keď aj na mňa zo stromu spadla poriadna snehová nálož. Postupne sme prešli aj „Rázcestím nad kameňolomom“, kde sme sa občerstvili chutnou bábovkou a doplnili tekutiny. Terén sa začal mierne zvažovať, no po niekoľkých desiatkach metrov začal opäť stúpať a snehová vrstva pod nohami bola už určite okolo 20 centimetrov. Pohyb v tomto teréne bol oveľa náročnejší aj vzhľadom na občasné pošmyknutia do strán.
Zaujímavé bolo, že aj keď sme boli približne vo výške 1255m, stále bolo počuť štebot určitých vtáčikov. Okrem ich pekného spievania bolo všade naokolo až dokonalé ticho. Fantastická energia všade navôkol.
Touto romanticky zasneženou rozprávkovou krajinou sme sa postupne približovali k vrcholu.
Na „Rázcestí pod Babkami“ sme sa opäť občerstvili a zvažovali pokračovanie. Boli sme ešte v zalesnenej časti, keď sme zaregistrovali, že začalo opäť snežiť. Po niekoľkých metroch sme vyšli nad pásmo lesa a tam už veru snežilo poriadne. Zastali sme približne 100 výškových metrov od nášho cieľa a opäť zvažovali pokračovanie. Brali sme do úvahy všetky faktory. Boli sme síce stále pozitívne naladení a fyzicky schopní, proti nám však hralo ustavične sa zhoršujúce počasie. Až po samý vrchol bol chodník pokrytý cca 30 centimetrovou vrstvou čerstvo napadaného snehu a k tomu spomínaných viac ako 100 výškových metrov tým najstrmším úsekom.
Všetci sme sa zhodli, že končíme. Po dôkladnom zvážení, rozhodlo viac mínusov ako plusov. A, samozrejme, možnosť vyjsť si to znova napríklad už aj budúci mesiac.
Cesta späť bola fyzicky o niečo jednoduchšia, no vôbec nie ľahká. Nadmorská výška a strmý zostup robili svoje. Meter po metri sme pomaly klesali. Výhodou zimnej turistiky je, že ak náhodou spadnete, mäkká snehová pokrývka zabráni tvrdému dopadu. Ja som sa tiež pár krát pošmykol, no vždy len v rámci chodníka. Raz som sa síce natiahol v celej svojej dĺžke, no ako som už spomínal, našťastie bez tvrdého dopadu.
Cestou dolu sme sa opäť občerstvili a z rozprávkovo zasneženej krajiny sme sa vracali do čoraz vlhkejšej a nakoniec až do úplne mokrej civilizácie.
Samozrejme, cestou nahor aj dole sme spomínali rôzne zážitky, humorné situácie a korenili to vtipmi a hláškami. Boli sme síce mokrí, no spokojní a hlavne nabití fantastickou a nenahraditeľnou energiou.
Veľké ďakujem Tebe, Janka a Komunitnej nadácii Liptov, lebo aj vďaka Tebe a spoločnosti poznám a stále spoznávam množstvo fantastických ľudí.
Stanko, Tebe ďakujem za dokonalé a hlavne bezpečné sprevádzanie pri mojich extrémnych nápadoch a ich zdolávaní.
Silvinka, Tebe ďakujem za super dokumentáciu a skvelú atmosféru, ktorá vďaka Tebe a Tvojim zážitkom a spomienkam bola veselá a pohodová.
Priatelia, veľká vďaka vám všetkým, lebo vďaka vám je môj život krajší a plnohodnotnejší.
