Moja cesta na Ararat
Turistiku mám veľmi rád a s mojím vysokohorským vodičom Stanislavom sme v horách dosť často.
Moje výzvy postupne stúpajú, no keď mi Stanko minulý rok koncom júla povedal, že o rok pôjdeme
spolu na Ararat, veľmi som sa potešil. Kým som to pochopil úplne, prešli dva-tri dni a potom to už
bola vážna vec. Hlavne bude treba zmeniť niekoľko vecí a systematicky a zodpovedne makať. Po
niekoľkých vysokohorských túrach v lete či v zime, mojich pravidelných vytrvalostných tréningoch
a po pridaných aj silových tréningoch, bol zrazu utorok 25. augusta 23 hodín a ja som nastúpil ku
Stankovi a Jakubovi do auta smerujúceho do Bratislavy. Odtiaľ busom do Viedne a o 6:40min sme odlietali do Turecka. V Istambule 3 hoďky prestávka a potom na let do Igdiru. Odtiaľ busom zhruba hodinu a pol do mesta Dogubejazit do hotela, kde nás ubytovali. Hotel skromný, no príjemný. Izby menšie, no so všetkým, čo sme potrebovali. Strava tiež chutná, množstvo druhov syrov, čerstvá zelenina a ovocie....
Táto expedícia na Ararat nebola na jeden šup, ale najskôr aklimatizačný výstup, pretože sme potrebovali zistiť, ako budeme znášať výškový rozdiel. Takže sme postupovali po určitých úsekoch. Nasledujúci deň sme po raňajkách vyrazili na výstup na vrchol Zor 3185mnm. Všetko išlo podľa plánu, terén zvládnuteľný, v batohoch dostatok vody a energetických tyčiniek, počasie slnečné, problémy týkajúce sa výšky žiadne, tak sme v pohodovom tempe zišli späť do hotela. Cestou kopec vtipov, zážitkov, jednoducho super nálada, bez ktorej to jednoducho nejde. V hoteli sme sa občerstvili aj nejakým pivkom, sprcha, večera a dobre sa vyspať.
Ďalší deň sme s príručnou batožinou obsahujúcou dostatok vody, tyčiniek, sily a dobrej nálady opäť
po raňajkách vyrazili, tentokrát do základného tábora vo výške 3300mnm. Do veľkých batohov sme si
zbalili veci potrebné vo vyšších nadmorských výškach, (rukavice, páperové bundy, termooblečenie,
spodná bielizeň, spacáky, poprípade odolnejšia obuv, mačky, ja aj helmu a samozrejme brailovskú
knižku, tá nesmie chýbať), toto sme dali do väčších vakov a tie vynášali domáci na koňoch. Trasa už
o niečo náročnejšia, množstvo veľkých kameňov, občas pod nohami aj hlina a bodliaky,
prach, a k tomu stále na nás svietilo poriadne horúce slnko. Opäť kontrolné otázky, no dýchalo sa mi
v pohode, hlava ma nebolela, ani žalúdok. Prvý úsek sme zvládli všetci celkom dobre. V tábore nás
porozdeľovali do stanov, ja som bol s Marekom neďaleko miestnosti, kde sa podávala večera,
melóny, pitný režim. či sme si robili kávu. Stany boli dvoj alebo trojmiestne. Vo vnútri boli na zemi 3
europalety, na ktorých boli hrubšie matrace a na konci aj miesto pre batožinu, ktorú nám vyniesli
kone. „Sprcha“ bola približne v strede tábora a bola to veľká bandaska s kohútikom,
prípadne vlhčené vreckovky, teda ak ste ich mali. Toaleta bola na druhom konci tábora a ak mnohí
neviete turecká toaleta je bez pohodlného sedenia na mise, k tomu v takej výške by to ani nebolo
možné, takže štyri pevné koly obtočené hrubým neprehliadnuteľným igelitom, na klinci toaletný
papier a v strede hlboká diera. Bola tam natiahnutá aj voda, ak by sa niekto netrafil. Bojové
podmienky, no dalo sa to zvládnuť. Po dorazení do tábora cca 4 hod sme všetci dorazili do miestnosti
na občerstvenie, kde sa stále podával červený, či žltý melón, orechy, ďatle, veľa cocacoly či pepsicoly, vody. Tekutiny, cukor, kofeín boli potrebné stále. Potom oddych, počas ktorého som si prečítal
aj pár strán z brailovej knižky. Okolo 18 hodiny bola večera. Polievka zo strukovín a druhý chod ryža,
zemiaky, krúpy, k tomu mäsko, syry. Po večeri oddych, pokec s priateľmi, sranda, vtipy, no bolo sa
treba opäť pripraviť a dobre vyspať, tak toaleta, očista, povyberať spacáky, termooblečko,
samozrejme každý podľa pocitu a dobrú noc. V tejto výške bolo aj dosť veterno, dlho som počul
plieskanie niektorých častí na stane, neskôr erdžanie koní, ale aj štekot psov.
Ďalší deň bol naplánovaný výstup do ďalšieho tábora, tentokrát 4200mnm. Zbalenie vecí do
Príručných, ale aj do veľkých batohov na kone. Brailovu knihu som do ďalšieho tábora nebral, pretože
nebolo dostatok času na čítanie, ale pravdu poviem, únava z výkonu sa pomaly, ale isto hlásila,
k tomu vyššia nadmorská výška tiež robila svoje a tak som sa už nedokázal sústrediť na príbeh, takže
knižka zostáva v tábore .
Raňajky. Dôležité bolo dostatok pitia, kto chcel kávu a približne okolo 9 hod sme vyrazili.
Čakalo nás opäť približne 1000 výškových metrov, k tomu nad hlavami horúce slnko, no cieľ bol jasný.
A tak sme vykročili a kamenistým chodníkom sme kráčali k ďalšiemu stanovému táboru. Terén stále
kamenistý. Hlina, nejaká tráva, či bodliaky boli čoraz menej. Ba, zdalo sa mi, že terén bol o niečo
ťažší, no bojoval som a húževnato kráčal ďalej. V podstate všetci sme postupovali bez väčších
problémov, aj keď sme kráčali už pomalšie. Pochopiteľne aj z dôvodu redšieho vzduchu a bezpochyby
aj z dôvodu stúpajúceho terénu. Aj týmto úsekom sme sa aj zabavili, zasmiali, no pozornosť pri
kráčaní a prekonávaní väčších kameňov, či iných prekážok musela byť na sto percent. Aj týmto
úsekom som kráčal za Stanislavom, spojený sme boli turistickými palicami, po stranách Jakub,
Libor, Michal či Marek, ktorí sa počas výstupu striedali a opisovali mi terén ktorý som mal pod
nohami. Keď sme mali zvládnutých niečo cez 800 metrov, mal som aj celkom dosť, no chalani ma
ukľudňovali, že už vidia stany. Bola to samozrejme pozitívna správa, no to , že vidia stany, ešte
neznamená, že sme na mieste, pretože nás čakalo ešte pekných minimálne 250 bežných a takmer
100 výškových metrov. Konečné metre boli už naozaj ťažké. K tomu už bolo poriadne cítiť vietor a to
o niečo chladnejší, ktorý dával o sebe znať. Tento úsek som už kráčal v dlhých nohaviciach a taktiež
neskôr na vrchol. Do stanového tábora sme dorazili pár minút po 13 hod, spálenú energiu sme
doplnili melónmi, orechmi. coca a pepsicolou, čajom a po prebratí si batohov, ktoré nám viezli kone
a pridelení stanov sme išli oddychovať. Pred tým padli ešte pokyny. Večera naplánovaná o 18 hod. Ležať bolo naozaj super, výšku 4200 už bolo aj cítiť. Snažil som sa zaspať, no vôbec sa mi to
nepodarilo, tak som len ležal a snažil som sa oddychovať a nabrať silu do poslednej etapy nášho výstupu.
Po večeri opäť oddych, rozdelenie celej expedície do troch skupín. Prvá mala budíček o 22 hod.,
večera a o 23 hod. štartovali, naša skupina hodinku po nich a tretia hodinku po nás.
O 23 hod. som počul zvoniť nastavené budíky, ja som bol hore. Preobliecť sa, pobaliť veci, spacák,
večera a príprava výstroja. Z veľkého batoha som si vytiahol aj páperovú bundu, rukavice, ktoré som
si už aj dal na ruky. Do príručného batoha opäť dostatok vody, gély, tyčinky, čiapku, mačky... Ja som
dostal sedák na ktorí si ma priviazal Jakub, samozrejme helmu, chalani všetci do jedného nabité
čelovky, poprípade náhradné batérie a v čase 00 hod. z 29. na 30. augusta sme vyrazili do poslednej
etapy nášho výstupu.
Stanislav hovoril, že prvý úsek bude ťažší. No poviem úprimne, prvý bol najťažší zo všetkých.
Jakub, ktorý ma istil cez lano priviazané na mojom sedáku, predo mnou Stanko, za ktorým som
kráčal spojený palicami, vpravo Libor, vľavo Miško, ktorí mi robili oči pod pravou a ľavou nohou, za
mnou Marek a za ním Jožko. Celé to všetko dokumentoval a fotil Milanko. A v tomto zoskupení
a poradí sme vykročili do poslednej etapy nášho výstupu. Ako som už povedal, toto bol najťažší úsek,
aj keď problémy, pre ktoré by som nemohol pokračovať vo výstupe, som nepociťoval, no lámal som sa psychicky. V ťažkých okamihoch ma chalani podržali, povzbudzovali a motivovali ma
k pokračovaniu. Prvý úsek bol skalnatý a to extrémne, na niektorých úsekoch boli 30 aj 40 cm
skalnaté schody, bolo ich za sebou niekoľko a v strmom teréne, k tomu riedky vzduch.
Občas sme museli aj zastať a nabrať dych, bolo to náročné. Takéto okamihy som hneď využil na pitie,
Jožko vytiahol cocacolu, kofeín a cukor dobre padol. No uvedomoval som si aj druhú stranu, kráčať
v skalnatom teréne v noci a pozerať pod nohy, nielen sebe, ale aj pod moje, k tomu informovať ma
o každej prekážke je neskutočne náročné. No postupovali sme a metre ubúdali.
Úprimne priznávam, že v ťažkých okamihoch som odratúval každý jeden meter a to už pomaly od výšky 4400mnm. Horko-ťažko sme zvládli skalnatý úsek a prešli sme na strmý šotolinový. To sa nám pod nohami dosť šmýkalo, dokonca som neúmyselne Stanislava aj niekoľkokrát potiahol späť, no ustál to.
V tomto úseku boli tiež momenty, kedy som to chcel vzdať, no sila kolektívu a moja chuť vyjsť na
vrchol bola silnejšia a tak sme pomaly a isto kráčali k vrcholu. V jednom okamihu mi Stano ráznym
tónom povedal: „Pali, ak povieš, že končíš, tak otáčame a ideme dolu“. Vtedy som si uvedomil, že
ak to vzdám, končia všetci. Každá skupina má vodcu, ktorý ich vedie na vrchol a ak jeden zo skupiny
povie, že končí, otáča sa celá skupina a ide sa dolu. Vodca, ale aj ostatní, nenechajú dotyčného, aby sa sám vrátil, pretože v takomto teréne a nadmorskej výške sa môže naozaj stať všeličo. A tak sme
pomaly, ale isto pokračovali. Po šotolinovom úseku sme prešli na terén, ktorý sa zvolnil a vtedy sme
sa stretli aj s ďalšími našimi z ďalších dvoch skupín. Tu už bolo aj poriadne veterno, trochu sme
oddýchli doplnili tekutiny, pohrýzli nejakú tyčinku, či čokoládku a poďho do pokračovania. Terén sa
jemne zvyšoval a aj keď sme šli pomaly, bolo to náročné. To sme už boli vo výške 4800mnm. Chalani
mi hovorili, že už vidia ľadovec, už je to blízko, no moja nalomená psychika rátala metre..
Pomalými krokmi sme sa ťahali nenáročným terénom, no s množstvom menších rozhádzaných
kameňov na chodníku. Konečne sme dorazili k ľadovcu, kde sme si posadali na väčšie kamene
a naťahovali sme si na turistické topánky mačky. Stanko mi ich poriadne priviazal. Jakub mi ešte dal
inštrukcie, ak by sa stalo, že v kopci spadnem a nejakým spôsobom by som sa šmýkal dolu vrchom,
v žiadnom prípade sa nemám snažiť zastaviť sa, pretože s mačkami na nohách ma nebezpečne
poprevracia , jednoducho mám len ležať na bruchu a nohy v kolenách zohnúť. Trochu som sa
vystrašil, no v skupine dbalo na moju bezpečnosť 7 kamarátov, takže obavy som nemal mať prečo, no
Kubo to pripomenul keby náhodou.
Po obutí sa do mačiek sme vykročili zasneženým povrchom. Poviem na rovinu a všimli si to aj ďalší zo
skupiny, tu som vraj pookrial a aj výraz na tvári som mal už spokojnejší. A právom, aj keď terén stále
stúpal, po zasneženom povrchu sa kráčalo oveľa ľahšie.
Miestami sa do nás oprel aj celkom silný vietor, zima nebola, no už nižšie som si s Michalom vymenil
rukavice, keďže som len držal palice v rukách bez pohybu mi veru prsty aj trochu omŕzali. Terén stúpal a my sme spokojne stúpali k vrcholu. Bolo to už len niečo cez200 výškových metrov, no šlo to pomaly. Samozrejme už bolo svetlo, slnko už svietilo dobrú hodinku.
Terén začal stúpať trochu viac, a vrchol už bol na dohľad.
A zrazu: „Pali, sme na vrchole“!
Tu zo mňa opadla ťažoba, cítil som sa spokojne a zároveň fantasticky, aj keď pocit zdolania
a vyjdenie na najvyššiu tureckú horu, mi ešte úplne nedochádzal.
Na vrchole bolo dosť veterno, no vôbec mi to neprekážalo, snažil som sa pochopiť, že som na vrchole
najvyššej tureckej hory.
Postupne prichádzali ďalší a s radosťou a úsmevom sme sa objímali a gratulovali si. Porobili sme si
mnoho záberov, tiež pre svojich kamarátov, mesto, či sponzorov. Po chvíli kňaz Milan povedal pár
slov pre všetkých a z batoha vytiahol igelitovú tašku plnú medailí vyrobených špeciálne pre túto
expedíciu. Milé prekvapenie, ako aj potešenie. Stále som sa snažil vnímať, že som v obrovskej výške,
no stále ma niekto volal kvôli fotografii, či piť tekutiny, pózovať... bol som ako v nejakom tranze,
predsa len nadmorská výška, eufória z úspešného výstupu, radosť so všetkými okolo.
Taktiež som si uvedomoval, že vďaka stopercentnému výkonu každého jedného zo skupiny sme to
zvládli bez väčších problémov. Na vrchole sme pobudli aj celkom dlhý čas, no bolo sa treba pobrať
späť.
Cesta nadol po snehovom povrchu bola v pohode, no zdala sa mi celkom dlhá. Po čase predsa len
prišiel koniec snehovej pokrývky a po zobutí si mačiek sme kráčali terénom s rozhádzanými kameňmi,
a šotolinou. V mojej hlave už svietil výkričník, pretože ako ťažko sme prekonali ťažký skalnatý
terén nahor, čakal nás aj smerom nadol. No zatiaľ to išlo v pohode. Terén bol mierne zvažujúci sa,
neskôr to šlo strmejšie. Šotolina pod nohami smerom nadol sa poriadne pod nohami šmýkala, no
nadol to bolo zvládnutelné, ba tým, že nás šmýkalo sme tento úsek prekonali aj celkom rýchlo. No
hlavou mi behal spomínaný skalnatý úsek. Cieľ zísť ho, bol jasný. Nižšie už vietor nebolo tak cítiť, slniečko na nás svietilo a prišiel na rad aj spomínaný ťažký úsek.
Ako som už spomenul, bol náročný, či cestou hore, ale aj cestou dolu, no kráčali sme pomaly krôčik
za krôčikom. Ono rýchlejšie sa to ani nedalo, predsa len riedky vzduch, v nohách už niekoľko stoviek
výškových metrov, k tomu aj moja koncentrácia nebola už stopercentná.
Skalnatý úsek sme nakoniec zvládli, no každých 100 výškových metrov sme si museli dať prestávku,
pretože to bolo naozaj náročné, v podstate sme boli na nohách v kuse už takmer 10 hodín a už to
bolo aj cítiť. Občas nastali aj kritické situácie, či na mojej strane, ale aj na Stankovej, no boli
spôsobené nedostatočnou koncentráciou spôsobenou únavou z celkového výkonu.
Keď sme dorazili na relatívne rovný terén, chalani hovoria, už sme takmer v tábore. Ešte niekoľko
metrov treba ešte prejsť, no zvládli sme to a namierili sme si to rovno do základnej časti
v tábore, kde sa podáva občerstvenie, my sme sa občerstvili melónmi, coca a pepsicolou. Stanko
nám povedal, že máme na oddych 3 hod a po 14 hod odchádzame do nižšie položeného tábora.
V tábore už boli ďalší turisti zo skupín, ktoré do tábora práve dorazili a po niekoľkohodinovom
oddychu pokračovali na vrchol, z ktorého sme my práve zišli. S neuveriteľnou radosťou a akou-takou
silou sme zaliezli do stanu a vystreli sa na matrac. Cesta na vrchol a späť do tábora nám trvala takmer
11 hod, takže únava bola namieste. Tri hodiny na oddych sa mi zdalo aj dosť málo, obavy ako
zvládneme ďalších približne 1000 výškových metrov aj keď nadol, boli úprimne desivé.
Stanislav mi opäť pripomenul informáciu, ktorú mi hovoril ešte pred výstupom, že z dôvodu
vyčerpania a tiež skráteniu času a tým samozrejme zrýchleniu presunu, môžem ísť do nižšie
položeného tábora na koni. Pravdu poviem, únava, ktorú som pociťoval bola poriadna a ja som
myslel na koňa. Aj keď na druhej strane zísť približne 1000 výškových metrov na koni, to nie je
žiadna sranda.
Po prvej debate to nevyšlo, vraj to musíme hovoriť s hlavným vodcom Ahmedom. S Ahmedom sme sa
nakoniec dohodli, akurát musel som zísť nejakých 200 výškových metrov, pretože podľa neho to bol
na koňa veľmi strmý úsek. Tak ako vždy, pred dohovoreným časom sme pobalili všetky veci do
ruksakov, do batohov a vakov pre kone, popriali si bezpečný zostup a vyrazili sme s Ahmedom. Na
koni som už niekoľkokrát sedel, dokonca aj trochu jazdil, no po vysadnutí na túto kobylku mi nebolo
všetko jedno, predsa len výška 4000mnm, bol to poriadny rešpekt. Chytil som sa držadla, nohy
vopchal do strmeňov a vyrazili sme. Zvládli sme to krásne, aj keď momenty, kedy kobylka urobila
meter a niekedy aj väčší skok som myslel, že pustím do gatí. Rukami som sa držal tak pevne, že som
mal v prstoch kŕče. Nakoniec sa aj terén zvolnil a úsek, ktorý by sme kráčali okolo štyroch hodín sme
všetci zvládli za hodinu a 35 minút.
Po dorazení do stanového tábora vo výške 3300mnm som zoskočil z kobylky a spolu s chalanmi sme si dožičili dostatok nápojov a cukru. Postupne do tábora prichádzali naši priatelia z ďalších dvoch
skupín. Po čase dorazili aj kone s našimi batohmi a my sme mohli ísť urobiť hygienu a z batohov si
povyberať spacáky a tiež pripraviť sa na večeru. Po večeri krátky pokec o koľkej budú raňajky a čas
odchodu z tábora a išlo sa spať, únava z predošlých hodín bola viditeľná na každom jednom z nás.
Nasledujúce ráno opäť raňajky, my so Standom sme si dali aj chutnú kávičku, potom pobaliť veci, tiež
veľké batohy do vakov na kone a vyrazili sme.
Pre turistov vyšli autobusy do výšky 1800mnm. Keď sme už boli v busoch všetci, vodiči si to namierili s nami rovno do hotela. Nič proti tureckým vodičom, no občas sme sa cítili ako na korbe nákladného auta. Jednoducho vodiči idú rýchlo, jama-nejama, často ako v akčnom filme.
Po dorazení do hotela hygiena, potom obed, dali sme si aj celkom chutné pivko a po obede odchod
do mesta. Po fyzicky aktívnych dňoch veľmi dobrá voľba bol hamám, turecké kúpele. Dobre sme sa
vyplávali, potom vysaunovali a nakoniec aj super masáž s umývaním, pieskovaním alias pilingom.
A bola to super masáž. Potom nejaké nákupy a nakoniec presun do reštaurácie, kde sme
sa dobre občerstvili. Večer presun do hotela, kde sme si užili super zábavu aj s tancom pri tónoch
hitov od Karola Duchoňa, ale aj mnohých ďalších slovenských a českých spevákov. Napätie a stres
z predošlých dní opadol a dorazila eufória z výstupu. Ako aj z bezpečného zostupu z Araratu. Radosť,
smiech a spokojnosť znela ešte pár minút po polnoci.
Ďalší deň v hoteli príjemné a na úrovni odovzdávanie certifikátov zo zdolaného výstupu na Ararat
priamo hlavným vodcom Ahmedom. Celý deň bol v pohodovom režime, večer balenie, pretože skoro
ráno odchod autobusu do mesta Igdir a odtiaľ let do Istambulu, potom do Viedne a ďalej už len na
našu krásnu zelenú krajinu.
Ďakujem všetkým, ktorí sa na mojom aktívnom tripe podielali, či už fyzicky, finančne, morálne, taktiež
všetkým, ktorí mi držali prsty, fandili a verili, že to zvládnem. Obrovská vďaka celému tímu okolo
mňa, pretože tím bol vyskladaný zo správnych ľudí, ktorí vedeli, kedy majú zabrať, kedy povzbudiť, alebo sa baviť. A vďaka tomu sme, ako kolektív, celý výstup zvládli.
