O ťažkých a stresujúcich prípravách na svadbu som už písala. No to nebolo nič oproti poslednému týždňu pred našou svadbou. Samozrejme všetko chtiac či nechtiac podľa známeho hesla, všetko je najlepšie nechať na poslednú chvíľu.
Moja mamka je totiž taký typ, ktorý chce mať všetko a čo najlepšie. No darmo som jej vysvetľovala, že aj keď celá roztrhne nikdy nič nebude dokonalé a perfektné.
No najskôr všetko popriadku. Sálu na svadbu, kameramana a hudbu sme vybavili ešte v novembri minulého roka, lebo sme vedeli, že majú objednávky niekoľko mesiacov dopredu. Všetko bolo fajn, až do apríla, keď som sa zrazu náhodou dozvedela, že moja hudba mi hrať na mojej svadbe nebude, lebo v ten istý deň sa mu vydáva aj jeho švagrina a musí byť teda tam na svadbe.
Celá zúriva som mu teda volala, že čo ta má znamenať a prečo mi to nepovedal, keď sa to hneď dozvedel. No on ma len upokojoval tým, že on mi už vybavil inú hudbu.
A tak som teda na svadbe mala hudbu, ktorú som v živote nevidela a čo horšie a podstatnejšie, nikdy ani nepočula hrať.
Kameramanovi som sa celý týždeň pred svadbou nemohla dovolať, nikdy na mňa nemal čas, žeby sme sa poradili, že čo ako. Až deň pred svadbou ( piatok ) zrazu nabehol.
No to najlepšie bolo až v deň svadby. Mala som dlhé šaty s vlečkou a tak mi ich upravovali v svadobnom salóne. V cerkvi som chcela mať roztiahnutú vlečku a potom už vypnutú hore. Tak teda mojej mamke ukazovala, kde presne mi ich má rozpnúť. V salóne hrdinsky tvrdila, že "áno to je ľahké, to zvládne" a v deň svadby?
Zrazu nevedela nájsť žiaden gombík, ani priesvitnú patentku čo mi dali na šaty. Bola v strašnom strese. Ostatné ženy čo boli u nás a pomáhali s občerstvením tiež nevedeli pomôcť aj keď sa veľmi snažili a to si cením naozaj veľmi. No záchrana prišla až v podobe mojej "staršej družky", ktorá prišla trošku pozrela a hneď bola vlečka vypnutá hore.
Ona bola vlastne moja záchrana celý ten deň. Pomáhala mi s tou vlečkou stále v cerkvi aj pri fotení, aj keď sa mi putko na gombík odtrhol a ona ho znovu prišila, lebo inak by mi vlečka nedržala hore.
To teda bolo moje obliekanie. Keď sa išiel obliekať do obleku môj ocino, keď ho rozbalil tak zistil, že nemá nohavice. V predaji totiž kde ho kupovali mu skracovali dĺžku nohavíc a zrejme mu ich potom zabudli pribaliť. Moja mamka už chytala šoky, to už bolo priveľa. Posledná kvapka akej takej trpezlivosti a uzlík nervov sa rozviazal. Samozrejme mohla som tomu vyhnúť, keby ocino ten oblek pred svadbou aspoň raz vyskúšal a tak by zistil, že nohavice tam nie sú, no lenže môj ocino sa najlepšie cíti len v " monterkách "!
A tak mamina rýchlo volala do predajne. No ísť po nich sme už nemohli, lebo už za chvíľu malo byť "vypytovanie " a tak išiel náš dobrý sused, nakoniec však až do domu tej krajčírky, ktorá tie nohavice opravovala a ktorá býva až vzdialenejšom meste.
Ocino bol teda v čiernych nohaviciach a sivom saku z toho nešťastného obleku. Potom sme konečne zišli dole z poschodia a bolo občerstvenie a privítanie hostí. Vtedy moju maminu v krásnych šatách obliela malinovkou moja krstná. Moja mamka už radšej nemala ani slov.
Taký bol teda začiatok svadby. No ďalej to pokračovalo super. Sused priniesol ocino nohavice a tak už v sále mal kompletný oblek. Mamka si počas obeda odbehla domov vyčistiť šaty a ako tak sa to aj podarilo. ( Vanish )
A hudba? Každý mi ju doteraz chváli, že bola perfektná, dokonca pýtali aj od neho vizitky. Všetko bolo super, hostia sa bavili a my sme žiarili.
Ako sa hovorí: "Ženích švárny a nevesta krásna".
Ostáva sa už len modliť, aby krásny a požehnaný bol celý spoločný manželský život.
PS: moja vďaka patrí všetkých, ktorí nám s manželom pomáhali pri príprave našej svadby, najmä naším starostlivým mamkám, no v neposlednom rade nášmu Bohu, nášmu Ježiškovi.
