Presne takto som na začiatku totho roka cestovala aj ja. Šofér autobusu nás zaviezol až ku hranici a potom sme vystúpili. Hneď naše prvé kroky smerovali k zmenárni, zmeniť si peniaze na doláre, to je vraj najlepšie. Ani sme tam nedošli a hneď na vás "útočia" istý páni s veľkou kopou peňazí obtočených gumkou. Hneď ako sme sa ich zbavili utekali sme na hranicu, to aby vás niekto šikovný neprebehol. No a tam sa začína "čakačka". Toto nebola moja prvá cesta na Ukrajinu a tak viem, že ak čakáte na slovenskej strane, nečakáte na ukrajinskej a keď čakáte na ukrajinskej tak nečakáte na slovenskej. Proste čakať budete tak či tak. Tentoraz sme sa na slovenskej strane nezdržali, ale na ukrajinskej to bolo čím ďalej horšie. Aj tí ukrajinskí colníci a vojaci začali byť nervózni.
V ten deň bolo na Ukrajine tesne pred vianočnými sviatkami a bolo kopec autobusov - slovenských autobusov, ktoré viezli Ukrajincov na vianočné sviatky do Tatier. Mali teda veľa práce s nimi. Chudáci šoféri načakali sa dosť dlho. Všimla som si jedného vojaka, asi preto, že mal na nose peknú bradavicu. Ale inak bol celkom fajn, teda až do chvíle, kým sa poriadne nenaštval a začal po nás revať, že "vzad".
Bolo to zrejme preto, lebo sme nestáli pekne v rade a všetci sme sa tlačili dopredu. Tak sme ho radšej všetci poslúchli. Každý však šomral, že autá púšťajú a z nás ešte nikoho nepustili. Keďže sme už tam stáli poriadne dlho a bola aj zima a čas nás veľmi súril. Tak môj priateľ to už nezniesol a išiel za jedným colníkom vysvetliť mu, že mi neideme kšeftovať, ale máme jedno dôležité stretnutie, ktoré pri takomto štýle určite nestihneme.
Dobrý pán colník nám teda sľúbil, že to oznámi vojakovi a on nás pustí. Tak ma teda môj priateľ chytil za ruku a povedal rázne: "poď ideme dopredu". Nuž, nebolo mi všetko jedno, veľmi som sa nechcela približovať k tomu vojakovi s bradavicou na nose, ktorý nedávno po nás tak reval. Nenápadne sme však prišli dopredu. Stáli sme naboku. Môžem povedať, že ten vojak na nás po celý ten čas ani nepozrel. Ja som mala srdce kdesi v žalúdku a vôbec som neverila, že nás pustí, len som sa modlila v duchu, aby na nás nereval a neposlal nás "vzad".
Nakoniec všetko dobre dopadlo. Vojak vošiel do tej ich malej kabínky s papierikmi v ruke a len tak bokom nám dal papierik a mi sme odkráčali preč. Možno to znie smiešne, ale pre istotu som sa obzrela dozadu, či po nás nestrieľajú. Ale môj priateľ ma ubezpečil, že to určite budem cítiť. Tak teda fajn, myslím si.
Potom nasledovalo vypisovanie lístka, kde je potrebné uviesť vaše základné údaje a hlavne kde máte namierené. Sú však už na tie lístky vypisané vzory, tak je to už v pohode. Lebo keď som tam bola naposledy, vzory tam neboli a ja nebyť angličtiny tak som úplne zúfalá. Aj keď niežeby som ju ktovie ako ovládala, ale základné veci zvládnem.
Prešli sme hranicu a konečne sme boli na Ukrajine. Hneď na začiatku vás víta krásna obrovská socha vojaka so samopaľom v ruke. Vyvolala vo mne zmiešané pocity. Ani som nevedela čo si mám o nej myslieť. Potom nasledovala cesta mašrutkou. Bolo to zvláštne, citíla som sa ako tajná agentka, ktorá je na stope nejakým priekupníkom, alebo komu. No tie cesty bolo otrasné. Hádzalo s nami z jednej strany na druhú. Myslím, že kvôli tomu bola tá mašrutka tak zničená. Ale inak také by som povedala domácke vozidlo.
Stretnutie sme nakoniec stihli akurát včas - teda tesne. Ale bolo to super. Užhorod je krásne mesto skoro ako Košice. Ak si myslíte, že Ukrajina je samá chudoba, tak sa mýlite. Dievčatá asi v mojom veku, ale aj staršie ženy chodili po uliciach oblečené v tých najnovších trendy modeloch. Skôr som si ja pripadala na nejakú chudobnú ukrajinku. A obchody sú skvelé, a tie cukríky, nikdy nenájdete také skvelé cukríky ako práve tam. Rôzne od výmyslu sveta. Kúpili sme ich kilo a ešte som doma dostala, vraj som mala kúpiť viac. Samozrejme okrem obchodov sme navštívili aj trhy. Nuž po jednom z nich som dosť utekala rýchlo preč, možno preto, že mäso z ošípaných bolo len tak položené a strašne to zapáchalo.
Domov sme sa na ukrajinskú hranicu viezli z Užhorodu taxíkom. A tak ako som pozerovala z okna na to mesto, bolo to ako v super filme, kde ako inak ja hrám hlavnú postavu. Na ukrajinskej strane sme prešli v pohode, len na tej našej sme sa dosť zdržali. Pustili nás až potom čo zistili, že nemáme žiadne cigarety, len samé sladkosti.
A tak skončil náš výlet na Ukrajinu. Napriek všetkému aj keď som nevidela celú Ukrajinu, myslím, si že ako každá krajina na svete je pekná. Má chudobných, ale aj bohatých ľudí. A tiež miesta, ktoré sú pekné a miesta, ktoré by potrebovali upraviť a zlepšiť. Asi najmä tie cesty. Ale inak nemali by sme odsudzovať túto krajinu a hovoriť o nej, že je chudobná a škaredá. Je ako každá iná, má svoje klady aj zápory.
Proste je to krajina s veľkým U. Možno raz aj moja. :)
