Keďže moji rodičia chodili do práce a všetok svoj voľný čas venovali dokončovaniu stavby našho domu, pre mňa už im neostal čas na to, aby sa so mnou ešte aj učili.
A tak sa začali moji problémy v škole. Nebola som až taká múdra, aby som všetko zvládla hneď sama. Musel sa mi niekto venovať a písať so mnou do modrej písanky a čítať so mnou zo šlabikára.
Tak som už v tomto prvom ročníku na základnej škole chodila na doučovanie k mojej učiteľke, ktorá zhodou okolností bývala neďaleko. Ona ma teda učila nielen v škole, ale aj u seba doma, kde ma moja mamka vždy poobede odviedla. Pamätám sa ako som sa mojej učiteľke za odmenu za doučovanie starala niekedy aj o jej vnúča. Raz keď som takto tohto malého chlapčeka kočíkovala tak som utiekla cez záhradu domov, teda do nášho nového domu, ktorý myslím vtedy ešte nebol celkom dokončený. A toho malého chlapčeka som nechala v kočíku.
Teraz keď toho chlapca vidím niekedy v meste tak sa len pousmejem, je odo mňa poriadne vyšší a samozrejme si ma vôbec nepamätá. Ale to, že som ho vtedy nechala samého mi je teraz ľúto, aj keď sa nič nestalo. Len učiteľka sa na chvíľu zľakla.
Potom sa so mnou konečne učila aj mamka, už v našom novo postavenom dome. No nemala so mnou veľa trpezlivosti. To teda bolo kriku. No a tá smola sa so mnou akosi ťahala celú základnú školu.
Na celej základnej škole som si nedokázala vytvoriť vzťah k učeniu. Keď som už aj bola staršia a učila sa sama. Tak som sa neučila naplno, ale len tak "bodaj žeby bolo". Možno preto, lebo v prvom ročníku som bola najslabšia a v tých ďalších aj keď to bolo lepšie, vždy som patrila len medzi trojkárou max. dvojkárou.
V škole som bola stále utiahnutá. V piatom ročníku menili učitelia zoskupenie detí v jednotlivých triedach ( neviem čo to bol vtedy za nápad, deti si už za štyri roky na seba zvykli a teraz zrazu zmena ) a tak sa mi podarilo dostať do triedy, kde som nemala ani jednu kamarátku a poznala som len jedného chlapca. Ostatní žiaci sa dobre poznali. Boli sme nepárny počet v triede a tak som samozrejme sedela sama.
Moja triedna učiteľka preto vymyslela takú vec, že sa pri mne musia po každom jednom týždni všetci žiaci vystiedať, aby som nesedela sama. ( uznávam jej snahu, ale nebol to najšťastnejší nápad )
Napriek tomu som si našla kamarátky aj v tejto triede. No problémy prišli aj vtedy keď som zistila, že skoro celá trieda ma samé jednotky a ja som obstála ako trojkárka. Boli sme najlepšia a najmúdrejšia trieda, moji spolužiaci chodili na matematické olympliády a ja som sa naopak stále modlila, keď som musela ísť na matike k tabuli. ( matika mi nikdy nešla )
Keď sa na hodine učiteľka niečo opýtala, tak v momente boli všetci ruky hore a "oťapení" sme ostali len tuším piati.
Na konci ôsmeho ročníka prišiel zlom, že bude aj deviaty ročník základnej školy. A keďže to ešte len začínalo, tak sa povedalo, že tí, ktorí nespravia príjimačky na strednú školu tak pôjdu do deviateho ročníka.
Skoro všetci moji "múdri spolužiaci" samozrejme spravili prijímačky na strednú školu a odišli a ja samozrejme som prijímačky nespravila a odišla do deviatky.
Bola som sklamaná a nešťastná. Aj keď si za to môžem sama. No vtedy som sa konečne naštvala a začala na sebe pracovať. Už v deviatom ročníku som sa tvrdo učila a hneď som mala lepšie známky. Bol voľnejší vzduch potom čo odišli moji všetko-vediaci spolužiaci a ja som mala zrazu možnosť "dýchať."
Hlásila som sa na otázky učiteľov a mala zo seba skvelý pocit. A na strednej škole? Pracovala som na sebe ešte viac, stále sa učila, čítala a vzdelávala sa aj cez víkendy. Poctivo písala domáce úlohy a tak som na strednej škole patrila medzi najlepšie študentky. Skoro vždy končila s vyznamenaním a potom aj na maturite končila s vyznamenaním.
Aj keď to teraz nikoho nezaujíma aké som kedy a kde mala známky ten dobrý pocit z toho, že som dokázala na sebe pracovať a dosiahnuť svoj cieľ je úžasný a trvá dodnes.
Takže koniec dobrý - všetko dobré.
:)
