Určite ten prvý krok tak ako vo všetkom v našom živote býva najťažší. V mojom prípade čo sa týka varenia to však zrejme platí dvojnásobne. Niežeby som nechcela, len akosi nemám príležitosť.
A tú príležitosť nemám preto, lebo moja mamka je síce skvelá kuchárka, ale neznesie, keď sa jej pri varení v kuchyni " motá " ešte niekto iný. A tak to mám veľmi ťažké.
Aké také prvé skúsenosti s varením som nabrala od mojej babičky, ktoré mi vždy všetko ochotne ukazovala a vysvetľovala. Potom mi však dala za úlohu, len takú malú až detskú úlohu pri jej varení typu: "lep mi pirohy!" Takže aspoň to už ovládam.
Nejaké malé kuchárske experimenty teda môžem skúšať doma, len vtedy keď nikto v našom dome nie je, a to hlavne mamina. Lebo keď pri nej robím čo i len obyčajný puding už sa do toho vždy " montuje ". A mňa to potom tak rozčuľuje, že mám pocit, ako by som nevedela urobiť ani len obyčajný puding.
Teraz som si spomenula, že raz ako mi tak "kibicovala" do toho pudingu tak som tam potom zabudla dať cukor. No vyriešila som to bravúrne, lebo keď som už ten puding dávala do pohárom, kým ešte nestuhol som cukor primiešala do každého pohára s pudingom a nikto si nič nevšimol a ten puding bol potom skvelý.
Raz som však svojej láske napiekla aj chutný zákusok s jeho obľúbeným ovocím - ananásom. Mamku som rázne vyhnala z kuchyne a robila sama. Najlepšia sranda však bola, keď som potom sem-tam behala do obývačky za mamkou po nejakú tú radu. A tak od tej chvíle viem, že keď budem ďaleko od mojej mamky tak vždy, keď budem variť budem len na telefóne. To teda budú účty za telefón.
Každý ma však upokojuje, že keď sa vydám a pôjdem preč tak sa potom sama naučím variť, lebo už budem nútená. Dúfam, teda, že majú pravdu, lebo variť svojmu mužovi predsa musím a aj chcem. A ja pevne verím, že raz po mojom kúcharskom umení si bude oblizovať všetky prsty a vylíže celý tanier, tak ako po maminom obede.
Tak mi teda držte prsty. :)
