La Favignana
Cesta na ostrov Favignana sa začína pomerne kuriózne v infoške mesta Trapani, ktoré je hlavným centrom rovnomennej provincie. Miestne panie, pravdupovediac dve náramne zhovorčivé fešandy mi v tom bezpochyby pomôžu. Ako bonus k lístku na katamaran spoločnosti Ustica lines si objednávam exkurziu na ďalší deň a to z kategórie prehistorických a jedinečných. Takto zajtra i.e. okolo 11 00 sa mám preplaviť na ďalší ostrov Levanzo. Tým sa môj harmonogram v meste Favignana značne zhusťuje. Trapani som už prešiel celé, bol som aj na lanovke v meste Erice, asi päť krát na stanici, na móle plnom čajok, ostáva ešte malé múzeum na samom výbežku a ako hlavná časť programu, obeeed. V čase siety sa na tri hodiny uzavrú brány všetkých marketov, väčšiny predajní a ja len bezmocne sledujem ako z mesta vraj známeho ako hniezdo mafiánskych bosov, vytráca ten povestný italský zhon. Obed v bežnej reštaurácii stojí približne 12 až nekonečno eur mám pocit. Ak by som sa takto rozšafne stravoval čo i len každý druhý deň, na ostrovy by som musel doplávať. Slušnou alternatívou je pasticeria, moja značka. Mini bistro s tradičnými talianskymi špecialitkami ako arancini - ryžové guľky v cestíčku, pizzette-malé pizzičky, ale tiež kuskus s krevetkami čo je mimochodom typicky miestne jedlo– alla Trapanese. Takýto vydumaný obed stojí do päť Eur. Moje chuťové bunky nastavené na pôžitkárstvo dobiedzajú neochvejne ďalej ako trúdy na medveďa preto je mojou poslednou povinnou zastávkou la dolceria. Milujem taliansku kuchyňu, nielen pre samotnú chuť výsledných produktov ale aj pre spôsob akým sa ku mne dostávajú. A teraz napíšem prečo. Zo širokej ponuky si vyberám ako nejaký indián z každého rožku trošku ukazujúc Francescovi za pultom sumu ktorú som ochotný minúť. S úsmevom mi povyberá na čo ja ukážem, položí do krabice, takej svadobnej, a zaviaže šumnou mašľou, grazie a ciao. Tak fenomenálne ma neobslúži pri fornetách na stanici v Kysaku ani za sto rokov existencie. Paráda. Odchádzam na loď. Lístok v ruke, krabica v druhej. Prázdna. Všetko som zož... Z pomedzi trojice egadských ostrov je Favignana rozlohou najväčšia. Levanzo najmenšie zatiaľ čo Marettimo najodľahlejšie ale zato najdivokejšie. Jeho návšteve žiaľ bráni zlá spojitosť s okolitým svetom. Meškáme. Na palube som asi jediný turista, sezóna ešte nezačala, miestny sa vracajú z práce.
Z diaľky počuť špecifickú melódiu rybieho trhu, ktorej jednotlivé noty salvu za salvou doliehajú až k nám. Moje prvé kroky po ostrove sprevádza slovná hádka miestnych rybárov - pescatori a autentická vôňa čerstvo nalovených kreviet, ktoré sú pravdepodobne predmetom ich sporu. Ďalšia vec pre ktorú je Taliansko, najmä to južné, absolútnou špičkou v oblasti medziľudských vzťahov, ak to tak môžem nazvať ,je pomoc blížnemu. Predstavte si že slnko už pomaličky stráca na tej životodarnej sile, v infoške zamknuté na tri zámky a ten ojedinelý turista hľadajúci málo známy penzión nemá ani presnú adresu. Krátku chvíľu váham koho osloviť aby som nebudil dojem nejakého amatéra a najmä aby som si dokázal zo svojej unikátnej slovnej zásoby postaviť serióznu, gramaticky správnu otázku riešiacu môj existenčný problém absencie strechy nad hlavou pre nasledujúcu noc. V tom zo supermercatta (myslím že to bola Jednota :D) vychádza starší párik. Ujo našťastie vie kde ten nešťastný Principino je, dokonca idú okolo neho a teta, ktorá sa určite volala Marija ma hneď tisne na zadné sedadlá svojho resp. mužovho Fordu. Cesta nám ubehne veselou debatou o absolútne katastrofálnom počasí toho roku, Bruttt! Ako zdôrazňuje teta Mariena a keď vidí, že slovíčko sa mi náramne páči zopakuje ho hneď tri krát a pridá sa aj ujo Fillipe. Teraz sme už akoby rodina, cítim to a slzy sa mi na pokrajíčku... allora tu sme, vystupuj a ciao. Aj tak díky tetuška. Arrivederci e grazzie mile. Je skoro tma. Majiteľ Giuseppe sa ma už nevie dočkať. Taký veselý chlapík, aj päť eur mi spustil keď som toľko dobiedzal. Následne mi predostrel plánik ostrova a začal krúžkovať hlavné atrakcie a najkrajšie miesta akoby ma chcel naviesť k dajakému pokladu. Asi 50 ich bolo. Vzhľadom k skorému opchodu na Levanzo mám na týchto 50 krúžkov zajtra čas tak do deviatej rána. Tu sme akosi spolu naraz prišli na báječný plán.“ Mám totiž požičaný bicykel z požičovne v meste do zajtra rána!“ Vraví Jožko. Ak stihnem obehať celý ostrov a prídem do tej pol deviatej, je môj. Takže jasné, bloček o zaplatení v jednej ruke, v hlave plán na zajtra mám a v druhej ruke kľúče od luxusného štúdia s vlastnou kúpeľňou, kuchyňou, megaposteľou, telkou, krásnou terasou, Wiffi, uterákmi ... len soľ mi tu nedal... To boli špagety. Alla posňéze. Zjem čo mám, napíšem správu domov a veľmi si prajem posedieť na tej terase. Tým ten deň skončil. (Zaspal som bez terasy)
