Ak by som začal písať od momentu kedy som o 02 14 toho istého dňa vystúpil vo Švajčiarskom Lugane, prežil tu strašnú noc na brehoch rovnomenného jazera, skoro ráno sa prepravil do Talianska, odslúžil omšu v meste Como, beznádejne sa stratil v obrovskom Miláne, po tuhom vnútornom zápase odtiahol do Mantovy, odtiaľ ďalej na juh a napokon cez Janov strhaný ako pirátska loď po zdrvujúcom útoku jej veličenstva sa doplavil tam, asi by mi veru nebolo do písania.
Odhliadnuc od subjektívnych nálad a sentimentality, Ventimiglia každopádne je pekné miesto. Nad novým mestom čnie stredoveké mesto s chrámom San Michele Arcangelo z 10. Storočia.Ešte staršia časť, antické Albium Intemelium ako hlavné mesto nepoddajného národa Intemeliov dlho vzdorovalo rímskym légiám. Až do roku 115 pred n. l., kedy mesto dobil Marcus Aemilius Scaurus . Od tohto momentu sa stalo prosperujúcim bodom na dôležitej ceste Via Julia Augusta spájajúcej Piacenzu s francúzskym Arles, ktorej výstavba sa začala za cisára Augusta roku 13 pred. n. l. Vo Ventimiglii som strávil dve unikátne noci. Počas prvej som dobre navečeraný a kultúrne obohatený nočným koncertom fakt dobrej skupinky strážil dlážku čakárne na FS. Ráno som sa dozvedel, že nápis ktorý tam, na svetelnej tabuli celú noc svietil znamenal výluku v mojom smere. Tak som dostal možnosť, pešo po stopách spomínanej Via Julia Augusta prekročiť taliansko-francúzske hranice. Hneď nad mestom je múzeum s pomerne rozsiahlou zbierkou sklenených, kovových a keramických artefaktov, do ktorého ma ako prvého návštevníka pustili zadarmo a vybavili množstvom užitočných letákov. Jeden z nich ma priviedol pod slušne zachovanú starovekú bránu neďaleko odtiaľto.

Výhľad na azúrové more a vôňa všadeprítomných stredomorských kvetín lemujú cestu až na hranice s Francúzskom vzdialenej od Ventimiglie iba sedem kilometrov. Kde tu evidujem odbočky a malé stesky k morským útesom, to je vítaný balzam na moje ubolené nohy a vôbec celú konštrukciu, ktorá dostáva poriadne zabrať, a ktorá nespala už tretiu noc po sebe. Po krátkom čľapkaní sa mi ale prestáva páčiť situácia na neďalekej pláži. Už skôr som spozoroval, že na brehu a ani v mori nevidno ani jednu dámu. A keď sa ku mne začali približovať dvaja bezšatý páni, vec bola jasná. Som v zakázanej zóne, na tepľošskej pláži obklopený homosexuálmi z každej strany. Ale klobúk dávam dole sám pred sebou v akej nadľudskej rýchlosti som dokázal vyskočiť z vody a v momente zaparkovať pred jedným supermarketom neďaleko hraníc, v bezpečí. Nakúpil som ako inak len jedlo. To je komodita, zlato, cenné ako voda na púšti, primárna a jedna z troch potrieb, popri dúšku vody a jasnej sile slnečných lúčov. Tej najnevyhnutnejšej, životodarnej sile, ktorá ochraňuje môj deň pred nocou, pred trápením a nebezpečenstvom, denné svetlo, tak vzácne keď sa vytráca pod nátlakom mesačnej luny, tak krásne keď ráno obšťastní krajinu prvými zábleskami.
Prvým väčším mestom po prekročení štátnej hraniceje fantastický Menton s vôňou pomarančov a typickou azúrovou atmosférou. Pokračujem do Nice, turistické mesto bez cennejšej pamätihodnosti. Chcel by som ďalej, láka ma Antibes a prístavy Marseilles, musíim však pootočiť kompas späť. Zase noc vo Ventimiglii. Tento raz striehnem na zavlažovacie zariadenie v miestnom parku z pozície na lavičke. Zaplo sa okolo štvrtej hodiny rannej.
Zbitý ako cigáňov pes odchádzam zo železničnej stanice situovanej za mostom cez rieku Roia rozdeľujúcu mesto na dve časti, smerom na slávne San Remo. Riadením osudu sa však ešte v polospánku ocitám dve zastávky ďalej v typickom ligúrskom prímorskom mestečku Imperia. Po krátkej prehliadke prístavu a sakrálnych stavieb (Cattedrale di S.Maurizio stavaná v rokoch 1781 až 1832 je najväčším chrámom v Ligúrii) ma mesto pohostí pravou talianskou kávou piccolo a malým kroasantom a ja pokračujem v ceste do náručia mesta Genova.

Mesto má ako inak bohatú históriu siahajúcu do čias Etruskov a gréckych kolonizátorov. Kvôli svojmu neskoršiemu pozitívnemu vzťahu k Rímu, bolo zničené Kartágincami roku 209 pred. n. l. počas Púnskych vojen. Zlatý vek Janov dosiahol v 16. storočí, o čom svedčí aj pôsobenie viacerých významných umelcov a osobností tohto obdobia. Svoje diela tu vytvárali Rubens, Caravaggio a Van Dyck ako aj staviteľ mnohých miestnych palácov architekt Galeazzo Alessi. 31. októbra 1451 sa tu narodil Krištof Kolombus.
V súčasnosti je mesto známe svojou príjemnou atmosférou, ktorá mu vyniesla honor Európskeho mesta kultúry na rok 2004.

Cesta zo stanice Genova Brignole do centra vedie popri rozľahlom parku a popod krásne stĺporadie s výhľadom na Porta Soprana, najznámejšiu bránu zo systému antických opevnení mesta až na Piazza de Ferrari. Námestiu dominuje krásna fontána a neoklasicistická stavba divadla Teatro Carlo Felice. Po absolvovaní pravej talianskej messe -omše v jednom z chrámov sa presúvam na opačný ,,svetský protipól“ centra mesta. Dominuje mu prístav. Tisíce turistov sa miesia s domácimi medzi stánkami so suvenírmi, zatiaľ čo ďalší čakajú v rade do Acquario di Genova - najväčšieho akvária v Taliansku a druhého najväčšieho v Európe. Iní, zväčša tí neskôr narodení, zase postávajú pred replikou obrovskej pirátskej lode s bohom morí Poseidónom na jej prove a túžia vymámiť od rodičov peniaze na vstupné, ktoré im otvorí cestu na palubu do sveta námorníkov. Zo sakrálnych stavieb stojí za zmienku najmä Cattedrale di San Lorenzo. Od roku 2006 je Strada Nuova teraz Via Garibaldi, v starom meste zapísaná na zozname svetového kultúrneho dedičstva. So svojimi architektonickými skvostami Palazzo Bianco, Palazzo Rosso, Palazzo Grimaldi a Palazzo Reale patrí k vrcholom každej prehliadky.
Na obed sa oplatí trochu zariskovať a vybrať si z ponuky denného menu. V malej reštike pod stanicou Genova Piazza Principe Sotterranea si objednávam porciu špagiet a biftek na malej teraske, zatiaľ čo sa dnu oslavujú narodeniny nejakej Angely. V úlohe samozvaného someliéra neodmietnem ani posledné dúšky lahodného červeného vínka z pollitrovej karafy, ktorá bola súčasťou môjho menu a lúčim sa s týmto hektickým mestom.

Južne od Janova sa pobrežie Ligúrie formuje do prekrásnych prírodných scenérií k moru sa zvažujúcich strmých brál. Na pol ceste do La Spezie sa nachádza prvá zo série vyhľadávaných turistických destinácií, Sestri Levante. Pár kilometrov južným smerom prechádza vlak preplnený kúpania chtivých Talianov územím ,,Piatich zemí“. Populárne Cinque Terre tvoria mestá Monterosso al Mare, Vernazza, Corniglia, Manarola a Riomaggiore. Sú si podobné ako vajce vajcu, preto nie je jednoduché si vybrať to najlepšie pre slnečný relax. Žiaľ, dnes si nevyberiem žiaden z chodníčkov smerujúcich od malej železničnej zastávky strmo dole k rozbúreným morským vlnám a piesočnatým plážam. Deň sa chýli nemilosrdne k svojmu koncu a predo mnou je ešte La Spezia, ktorá je poslednou zastávkou tohto pobrežného dobrodružstva. Mestu dominuje Castello San Giorgio a prístav, ktorý patrí k hlavným námorníckym vojenským základniam Talianska. Vedie k nemu promenáda a park so sochou Giuseppe Garibaldiho.. Okrem iného si návštevníci môžu pochutnať na výdatnej porcii čerstvých mušlí a obdivovať typické plavidlá, ktoré po stáročia zabezpečovali obživu miestneho obyvateľstva. Tu končím svoje rozprávanie ale moje spomienky pokračujú nazadržatelne v ústrety ďalšej prebdenej noci...