Autobus zastavuje pri železničnej stanici, prší čoraz intenzívnejšie. Mestu a jeho usporiadanie zatiaľ neviem prísť na chuť. Úzke uličky, malé námestíčka s vytŕčajúcimi balkónmi miestnych obyvateľov, pokoj charakterizujúci nedeľu, kedy si človek nekúpi ani vodu. Všetko je na sto percent pozatvárané. Môj hotel sa nachádza vo Vicolo don Matteo a nielen ja ale ani domáci netušia kde sa táto ulička nachádza. Na konci Corso Italia doľava a prvá vpravo má byť môj smer. To sa dozvedám až od jednej milej pani so psíkom, ktorá bez váhania vytočila číslo do hotela a získala pre mňa tieto cenné informácie. Žijú tu skutočne srdeční ľudia. Dvoch Čechov som už stretol v jednom občerstvení, popíjali víno, ďalších mám priamo na poschodí môjho hotela. Šťastie? Počas prvej večernej prechádzky sa mi stala nádherná vec. Cestou na hotel som prechádzal okolo akéhosi podniku, pred ktorým sa tisol zástup čoraz väčšieho počtu ľudí. všetci gratulovali pánkovi v obleku, po jednom i v piatich postupovali dovnútra k pultu, kde každý dostal vybranú maškrtu. Tak a teraz ja, chlapík má asi narodeniny. Od pani predo mnou som započul complimenti, tak mu podávam ruku, complimenti! Pánko ma uznanlivo poklopká po pleci a posúva dovnútra. Onedlho stojím pred tým štedrým pultom olympanov a vyberám si to čo pani predo mnou, je predsa také jednoduché povedať „to isté aj pre mňa“ než špekulovať! A dajte mi aj toto. Skvelé dolce v novootvorenej cukrárni, to je ten úspech pre ktorý sme všetci svorne skladali komplimenty šťastnému majiteľovi.
