Časť druhá
Cormac McCarthy – Cesta
Atmosféra knihy vzdialene pripomína pocit izolácie súčasných dní, no najmä začiatku karantény, kedy sa všetko zdalo nepochopiteľné a zvláštne. Post-apokalyptický román McCarthyho nás od prvých riadkov vtiahne do pochmúrneho deja a prevedie nás putovaním otca a syna, ktorí sú jednými z posledných ľudí na planéte.
Strohé dialógy bez priamej reči akoby nechávali viac myslieť než hovoriť postavy ale aj nás. Tmavá obloha, popol, kosti, ohorené zvyšky budov či vrakov vozidiel sa zdajú tak reálne, akoby ste ich v skutočnosti pozorovali a cítili zápach spáleniny. Ako protiklad k temnému koncu sveta je v príbehu večne prítomná vytrvalosť a láska otca so synom, ktorá im pomáha udržať sa nažive. Dvojica sa snaží dostať k pobrežiu, hoci nikto netuší, čo ich tam čaká. Ich budúcnosť a budúcnosť celého človečenstva je beznádejná.
Za román Cesta získal Cormac McCarthy v roku 2007 Pulitzerovu cenu a o dva roky neskôr bol aj sfilmovaný.
Knihu som čítal v druhom ročníku na vysokej škole a o rok na to som si do denníka napísal:
Spomienka na cestu
O polnoci nad lesom z mrakov sa vynára biely, prenikavý svit mesačný. Zalieva krajinu chladom, mučí ju, zmáča v utrpení. Tak kráčaš pomedzi tie zvyšky smrekov a z úst ti stúpajú kúdoly pary. Únava, či povzdych nad týmto svetom? Oboje. Obojky. Nesloboda. Panika, sirény bolestí. Lieky na bolesť. Tam dolu, v meste, kedysi. No teraz už len popol. Opúšťaš myseľ a vidíš fatamorgány nebies – z vyhní pekiel, ktorými sa teraz bezútešne plahočíš. Dokedy ešte bude trvať toto temno? Tu už nejestvujú zákony prírody, už nezvíťazí dobro nad zlom, už nepríde šťastie po nešťastí. Zatratenie je večné.
Čítali ste aj vy Cestu alebo ďalšiu tvorbu McCarthyho? Zaujal vás tento článok alebo poznáte podobnú literatúru iných autorov? Podeľte sa o svoje dojmy a tipy v komentároch.
