Kladiem si otázku, aký je môj život, ako mám nastavené hodnoty správania, konania a činov, ako svet vnímam ja a ako ho vnímajú tí ostatní. Majú naň rovnaký pohľad ako ja? Majú rovnaké možnosti, práva a povinnosti ako ja? V akom pomere sa na svete koná dobro k zlu? Mám ja sám možnosť zmeniť niečo, s čím nesúhlasím? Akú veľkú silu má ľudstvo ako celok zmeniť svet a do akej miery túto masu ovplyvňujem? Uvedomuje si každý človek na Zemi zodpovednosť za svoje či už premyslené, alebo vopred nepremyslené činy? Pokiaľ sme viazaní týmito skutočnosťami a poctivo si kladieme tieto otázky, je náš život skutočne slobodný?
V mojej krajine, ako aj v európskom a takmer celosvetovom spoločenstve je sloboda vyhlásená v ústave. Áno, človek je naozaj slobodný, má právo na život, no zároveň aj povinnosti a zákony, ktoré však platiť musia, lebo základom všetkého je príroda a tá je zákonmi celá popretkávaná. Bez zákonitostí a pravidiel by sa celý systém zrútil, zlyhal by najprv jeden článok a ten by spustil reťazovú reakciu, ktorej výsledkom by bolo popadané domino. Takýto pohľad by však bol priveľmi idealistický a naivný; je treba spomenúť, že zákony sa nedodržujú až tak často. Skôr sa zamýšľam, či sa percento priestupkov a trestných činov za chvíľu nevyrovná percentu zákonného, oprávneného konania. Mám dojem, že aj keď je ľudstvo súčasťou prírody, začína sa pomaly, ale isto vymaňovať spod jej nadvlády a pretvárať na niečo neľudské, niečo robotické. Človek je egoista, chce vládnuť a možno si to už pomaly neuvedomujeme, no stále sme a vždy budeme (pokiaľ tu budeme) síce najinteligentnejším tvorom a vrcholom potravinového reťazca, no stále iba jedným jediným článkom obrovskej a silnej prírody. Vytvorili sme si vlastné zákony, no zákony prírody majú väčšiu váhu a vyhrajú. Je na každom z nás, do akej miery si túto skutočnosť uvedomíme a budeme sa k nej stavať zodpovedne, no v konečnom a dlhodobom dôsledku je to aj tak jedno, pretože ako som už naznačil, myslím si, že príroda to vyhrá.
Hovoril som o vzťahu celého ľudstva k niečomu inému, o jeho sile a o správaní ako celku. Vzťahy však v obrovskej miere prebiehajú aj v jeho vnútri – sú to vzťahy medzi jeho členmi, jednotlivcami, menšími, či väčšími skupinami a ovplyvňujú jeho celkový vzhľad a pôsobenie. Ako teda predísť konfliktom, sporom, stretom s nepríjemnými situáciami, nedorozumeniam, sklamaniam a zmenám nálady? Keby sa každý človek na svete správal taktne, rozumne, poctivo, nemysliac pri tom len na seba a na svoj osoh, sociálne vzťahy by boli myslím, iné, ako teraz a spomínaných javov by sme mali menej. No nech už človek koná akokoľvek dobročinne a poctivo, nikdy sa spoločnosť nevyhne konfliktu. Spoločnosť síce môžeme považovať za jeden organizmus, v ktorom by eventuálne mala fungovať harmónia, no nie je tomu tak. Ani v našom tele neexistuje dokonalá symbióza jeho jednotlivých častí. Tak ako sa žalúdok ozýva, keď je prázdny a vyžaduje si svoje právo a nutnosť naplniť sa, tak aj dav protestujúcich učiteľov vyjadruje svoju nespokojnosť s určitým nedostatkom. Tak ako telo poháňané potrebami a pudmi nemôže byť nepretržite iba v stave spokojnosti, tak prirodzene ani spoločnosť ovplyvňovaná motívmi a záujmami nemôže existovať v dokonalom súlade.
Som teda toho názoru, aby sme sa snažili stále zlepšovať všetko, čo sa dá a správali sa tak, aby sme boli príkladom pre druhých. Viem však a som s tým zmierený, že život nie je a nebude prechádzka ružovou záhradou. Máme možnosť voľby, sami si vyberáme to, čo chceme a naše rozhodnutie ovplyvňuje a pretvára všetko okolo nás.
Je teda zrejmé a jasné, že pojmy morálka, sloboda, zodpovednosť a voľba spolu veľmi úzko súvisia, a síce, týkajú sa nášho života, ľudského bytia a jestvovania. Je to ľudstvo, sme to my, som to ja, kto má v rukách možnosť výtvoru podoby sveta podľa mojej najväčšej fantázie. No iba dovtedy, kým sa Matka príroda zobudí zo svojho zadumaného prizerania sa na našu každodennú mravčiu prácu.
