Dívala som sa na to všetko a mala som chuť kričať. Kričať tak, aby z úst vychádzala para. Vykričať celý rok 2010, všetko to zlé. Mala som chuť prekričať sa až do úplného ticha.
Trochu som sa bála. Stačilo sa však otočiť a videla by som všetky tie svetlá. Ohňostroj nad Sásovou. Videla by som ľudí. Ľudí, ktorý stáli blízko mňa. Na dosah. Stáli tam a možno sa kochali lampiónmi, ktoré leteli tak vysoko. Možno sa smiali. Možno si v duchu dávali predsavzatia. A možno sa aj oni báli a tešili na nový rok.
Mohla som sa otočiť, ja som však nechcela. Túžila som ostať posledným človekom na zemi. Už sa nikdy nemôcť otočiť späť a naveky hľadieť do toho neznáma. Ten pohľad ma desil...ale tak veľmi sa mi páčil.
Bol to len kratulinký okamih, ale bolo to, akoby všetky pocity, ktoré tu boli v poslednom čase a ktoré ešte len prídu; akoby sa všetky tie pocity zliali do toho jediného momentu.
Bojím sa toho neznámeho, čo je predo mnou. Viem, že keď sa raz pustím tou cestou, nechám všetky tie svetlá a ľudí za sebou. Existujú však cesty, ktoré musíme prejsť sami a bosí. Niekedy je čas ísť. Isť až po svoje hranice, očistiť sa a ostať slobodný. A pritom nikdy neprestať ľúbiť niektorých ľudí. Keď sa otočím, oni stále za mnou budú. Tí, ktorí stáli za mnou na tom sásovskom kopci; aj tí, ktorých som tam cítila pri sebe...
Bolo to ťažké, sa tak rozhodnúť. Odhodlať sa splniť si to, po čom som vždy túžila... 26- teho januára priletím do Madridu a budem sa snažiť žiť správne, byť šťastná a počúvať to dieťa vo mne...Aby sny neostali len snami...
Takže od februára blogy zo Španielska, o Španielsku...ale po slovensky. :)
