Ach, o tomto sme kedysi snívali!
…
Môžeme sedieť vo všetkých parkoch sveta a jesť tie najväčšie jahody. Môžeme ísť na bicykli preč z veľkého mesta a pozorovať zajace, ktoré nám behajú cez cestu. Môžeme si spraviť piknik a prvýkrát si spáliť plecia. Môžeme sedieť do rána na námesti s desiatkami ďaľších ľudí pijúc pivo. Sedieť tam až do prvého metra. A potom sa vracať domov sprevádzané štebotom vtákov a vdychujúc Španielsko. Leto... Môžeme sa dokonca odviezť domov taxíkom Škoda Octavia. Môžeme sa rozprávať o Camino de Santiago. Alebo môžeme proste len tak tárať, snívať, túžiť. A smiať sa. Veľa sa smiať...aj keď je tak, ako ešte nebolo.
Čítam Tolstoja, vešiam prádlo, žehlím, varíme paprikáš a bravčové na šampiňónoch, chodím do banky a tak ďalej. Aby bolo lepšie. Aby to tu nebolo len také provizórne. A ešte chodím do múzea. Tam, kde sú Picassove Plačúce ženy. Chodím tam a plačem spolu s nimi.
(...después de un invierno malo, una mala primavera...)
Zasadili sme šťastie a ono teraz rastie na parapete v kúpelni... Chcem veriť, že vyrastie. Niekedy verím viac a niekedy menej. A niekedy takmer vôbec. Napríklad v také dni, keď sa zobudím na to, že vonku leje, v byte je neporiadok a ja si uvedomujem, že som stratená.
Toľko vecí, toľko slov a viet by som chcela povedať, ale neviem ako sa niečo také hovorí. Neviem to sformulovať a vlastne... ja ani neviem, čo povedať chcem. Neviem už, čo si mám myslieť o sebe, neviem už, čo si mám myslieť o vás, o tomto svete a on mal možno pravdu, keď povedal, že sa tak cítim preto, lebo mám dvadsať... a že to prejde. Tak čakám a zatiaľ jem kiwi a pomaranče, ležím v parkoch, čítam, používam červený rúž a ubližujem niektorým ľuďom.
Kto je tamto dievča oblečené v mojich šatách?
