Dnes ako som tak čakala na ďaľšiu prednášku som si sadla sama do kaviarne. Robím to strašne rada a neviem prečo, ale ľudia, ktorí to robia tiež sú mi automaticky sympatickí. Len tak si sadnúť, kávička, šúľaný tabak a kniha. Dnes to bola Médeia od Euripida. Niežeby som bola obdivovateľ antickej drámy, skôr je to z povinnosti a to trošku celý ten dojem pekného okamihu kazí. Aj keď knihy milujem, tieto otváram s nechuťou len preto, lebo mi to v škole prikázali. Vanda povedala, že som rebel...
Kaviareň je plná. Témou rozohovorov sú divadelné predstavenia a všelijaké alternatívne kapelky. Je počuť nadšených mladých ľudí organizovať umelecké festivaly. Celá atmosféra je taká nejaká tvorivá a pozitívna. Keďže výhľad z okna je predsa len zaujímavejší ako Médeia (ospravedlňujem sa veľkým gréckym dramatikom), vidím vychádzať z kaviarne dievča s perami výrazne namalovanými na červeno. Dievča nasadá na taký ten starý bicykel, aký mala moja mamina, keď bola malá. Práve vtedy si uvedomím, že sú okolo mňa ľudia, ktorý sa odvážia robiť veci inak ako ich robia všetci ostatní. Ako tak odchádza, zazriem na bicykli nálepku, na ktorej je preškrtnutý náš dráhý ex-premiér...a tak si získala moje úplné sympatie.
Zážitok ma potešil a mám pocit, že aj ten Euripides sa mi potom čítal ľahšie. Veľmi sa teším, že sú okolo mňa takí tí správne čudní ľudia. Niekedy až takí, že si dokonca občas aj ja pripadám príliš normálna :)
