Som opäť doma. Po dvoch týždňoch. Pekné dva týždne. Svieti slnko, aj prší a vietor fúka. Za oknom, tiež vo mne. Chodím do školy, pijem kávu prípadne víno, prejedám sa, čítam a ľúbim pár ľudí. Smejeme sa, plačeme, len tak sa rozprávame, do divadla chodíme...Ozaj, do divadla chodíme! Poznáte Divadlo bez domova? Herci sú ľudia z ulice alebo ľudia s nejakým postihnutím. Videla som ich predminulý piatok v Banskej Bystrici v Divadle Ivana Palúcha...mám to divadielko rada. Je tam príjemná atmosféra, milí ľudia sú tam a majú dobré červené víno. Vlastne aj workshop, o ktorom som minule písala sa tam konal.
Aha, o Divadle bez domova som rozprávala. Takže, predstavenie sa volalo Haiku. Haiku sú japonské básne, ktoré v sebe skrývajú nejakú myšlienku. Čiže boli to len také krátke scénky za sebou nasledúce a navzájom nesúvisiace. Herci boli úžasní. Či už predajcovia Nota Bene alebo dievča odkázané na pomoc aj keď potrebuje ísť len na WC. Najemotívnejšia však pre mňa bola diskusia po predstavení. Sú to jedni úprimní, otvorení a skvelí ľudia, ktorým divadlo veľa dáva. To, že môžu niečo tvoriť, na niečom sa aktívne podieľať im dáva pocit dôležitosti, pomáha im necítiť sa až tak vyčlenene zo spoločnosti. Tak som aj plakala od dojatia. Ja vlastne stále v divadle len plačem. Aj minulý piatok, keď sme boli v na študentskom predstavení u nás v LABe. Nejaké dievčatá predo mnou sa celý čas smiali. Na jednej strane som mala chuť ich buchnúť po hlave a na strane druhej som bola trochu v pomykove, či to teda naozaj nemá byť smiešne a nie tragické ako to pripadalo mne.
Pomaly spoznávam Astorky, RND-čka, SND-čka, všelijaké malé scény, študentské scény, alternatívy,... je mi teda v tej Bratislave vcelku príjemne, ale je fajn byť doma. Minimálne preto, aby ma jeden človek utvrdil v tom, že nie som naivka, keď sa snažím hľadať šťastie... Asi idem radšej do knižnice hľadať niečo o Kyrmezerovi a renesančnej dráme :)
