Chcela by som sa vyšplhať po rebríku do senníka. Bolo by teplo, voňala by slama a všetko by bolo nasiaknuté vidiekom. August, ticho, len bzukot hmyzu a tlmená vrava odniekiaľ z diaľky. Prastará mama by varila v kuchyni fazuľovú polievku, suseda by sa zastavila na kus reči a ja by som to všetko z toho svojho úkrytu pozorovala. Slama by ma pichala, bála by som sa myší. Pes by štekal. Mačka by sa lenivo vyvaľovala na slniečku. Zo stromu by spadla slivka. Okolo by prešiel sused na babete.
Vydržala by som tam celý deň, navždy. Nič viac by nebolo, len ten môj senník. Nechcem nič viac.
A pritom všetkom záleží na dnešnom dátume. Napriek tomu, že dnes čakám správy od niekoho iného...že dnes myslím na niekoho iného.
(7.11.2011)
…
Na studenej kamennej fontáne som sedela a pozorovala prechádzajúce autá. Bola už takmer tma a oproti v múzeu práve začínali dve hodiny vstupu zadarmo. Spievala som si Oh, you´re so naive yet so a bolo mi to smiešne, lebo tak často si hovorím Silvia, ty si tak naivná. No a potom začala hrať jedna z tých takých pesničiek, pri ktorých si s otvorenými ústami a s očami naširoko hovorím, že aký je ten svet zvláštny a čarovný a tak krásny.
Dnes je 11-11-11 a nejak veľmi to tu všetci prežívajú. Že vraj dnes máme stretnúť svoju lásku. Všetkým na to hovorím, že veď ale ja som ju už stretla...a keď sa tak teraz nad tým zamýšľam, tak vlastne neviem koho tým myslím... (you´re so naive)...
Keď nakloním hlavu nabok, vidím svet nakrivo. A mám chuť sa veľmi nahlas schuti smiať.
(11.11.2011)
