...ležím v šere a v tichu a tak nejak s nekonečným smútkom v duši rozmýšľam prečo...prečo je to tak ako to je...prečo vlastne ležím tu, keď moje ja je niekde úplne inde... ležím a umáram sa v depresii, tak ako to len ja viem, ležím a topím sa vo svojom žiali, tak ako to len ja viem, ležím a nechávam plynúť pesimistické pocity bez akejkoľvek snahy zastaviť ich...rozmýšľam nad vecami, snažím sa uvedomovať si ich a zrazu príde pocit...iný pocit...taký nejaký „lepšie časy sľubujúci“...
...Ja...kto som ja?
Všetky, všetky veci, čo sa okolo mňa dejú...všetky, všetky udalosti, ktoré prežívam...ktoré preciťujem...všetko sa to vo mne zapisuje...Ja som všetci tí ľudia, ktorí prešli mojim životom a ktorí sa objavujú v mojich myšlienkach...ja som všetky tie slnká, dažde, búrky, všetky tie objatia, ktoré som kedy dala a dostala, všetky „mám ťa rada“ vyslovené aj mne venované...ja som všetky tie postavy z kníh, ktoré som prečítala, všetky tie fotky, ktoré som kedy urobila, všetky tie fotky, na ktorých som ja...na ktorých sú ľudia, ktorých mená si už o chvíľu možno nebudem pamätať...na ktorých sú miesta, mestá, kde som bola šťastná, spokojná, smutná, unavená, nahnevaná. Sú plné emócií, lebo je to môj život, moje spomienky, som to ja...ja som všetky tie pretancované noci, všetky tie široké... široké úsmevy, smiechy tak úprimné, keď ti ide srdce až puknúť od šťastia...ja som všetky tie slzy, ktoré sa kedy kotúľali po mojich lícach...po tvojich lícach, drahá priateľka...všetky tie chvíle beznádejí, keď ti ide srdce až puknúť od smútku...ja som všetky tie pohľady, slová...aj klamstvá...aj úprimnosti o štvrtej ráno s pohárom vína v ruke a s cigaretou v druhej...ja som všetky tie túžby...splnené aj nesplnené, absurdné aj krásne, zapísané v zapečatenej obálke spred šiestich rokov, ktorú som včera náhodou objavila...ja som všetky tie obrazy od Picassa, pri ktorých som plakala...ja som všetky tie obrazy od Joana Miró, pri ktorých som sa smiala a pociťovala krásnu detskú radosť...ja som ty, ktorý si možno definitívne odišiel z môjho života...veď ľudia prichádzajú a odchádzajú...aspoň tak sa to hovorí a ja sa to medzi vzlykmi snažím pochopiť...ja som ty, ktorá nechcem, aby odišla. Nechcem, aby si odišla, lebo s tebou chcem vidieť ešte všetky Zaragozy, Valencie, Calpe...s tebou chcem prejsť krížom krážom všetky Malasañe......ja som ty! Ty! Aj ty...a všetci ľudia sa za tým skrývajú... Ja som všetky tie slnká objavujúce sa spoza oblakov...To som ja, to všetko som ja a je toho ešte tak veľa...
...lebo akúkoľvek veľkú nostalgiu môžem pociťovať za tým čo bolo, ono to je všetko vo mne, je to mojou súčasťou a to ma napĺňa takým šťastím a takou vďačnosťou, keď ti slzy vyhŕknu a srdce ti až puknúť ide...a všetko je teraz v poriadku, lebo nachvíľu nechápem, kde sa smútok berie...
