Park voňal po dreve, po lese. A ja som si po stý krát sľubovala, že už konečne prestanem myslieť. Tak som vyšla z toho symbolického lesa a vošla som do prúdu mesta. Na veľkých mestách je fajn, že sú anonymné. Teda niekedy. Napríklad vtedy, keď potrebujem celé hodiny chodiť ulicami bez toho, aby sa niekto nado mnou pozastavoval, bez toho aby sa ma niekto pýtal, či som v poriadku.
A tak som išla; občas pomaly vdychujúc atmosféru toho môjho mesta, občas rýchlo, akoby som sa niekam ponáhlala...alebo za niekým. Okolo sa mihali vysmiate šťastné tváre. Znamená to však niečo? Aj ja občas chodím ulicami smejúc sa, napriek roztrhaným srdciam...V plurále.
Nemala som cieľ. Alebo možno mala. Taký intuitívny. Prišla som až pred ten dom, kde si kedysi býval. Prišla som tam tou ulicou, ktorou som tam za tebou toľkokrát šla. Šťastná. Klamajúc samú seba. Dnes si tam nebol, v oknách bola tma. Stála som fajčiac jednu od druhej pri pekárni, kde sme kupovali raňajky vždy v nedeľu ráno.
...
Milosrdné lži sú možno ešte horšie. Alebo tie také polopravdy. Ako keď mi Pakistánec v zelovoci povedal, že sú takí ľudia ako ja, stále usmievaví, šťastní, ktorých nič netrápi. A ja som sa len usmiala a nechcela mu zničiť jeho predstavy.
(No me olvidaré de tí...me dijiste el 3 de julio con esa mirada preciosa.
Por favor, que no me mientan ya! )
Tenía ganas de hablarte de lo bonito que era la luna anoche. Luego me acordé de que eso a tí ya no te interesa. La noche pasó, ha llegado el día. La luna se fue, han quedado sólo esos árboles de mil colores.. Y yo, sentada, fumándome mi piti, mirando esas hojas preciosas, te echo de menos. Nunca te echo de menos tanto como cuando caen las hojas y el mundo se vuelve tan bonito.
