Kávový polkruh na tretej Nerudovej básni. Vo vetríku sa občas mihne slkom prežiarená pavučina. Sedím tu a čakám na tých pár chvíľ kedy mi slnko bude dopadať na balkón. Len pár chvíľ. Chvíle, ktoré som len včera objavila. Zobudila som sa, bolo 19:59, vyšla som na balkón a s očami ešte zalepenými spánkom som sa do toho slnka zahľadela. A stála som tam až kým nezapadlo za budovu naľavo. 23 hodín neskôr tu spoločne s Nerudom čakám na to slnko, ktoré príde aj dnes, aj zajtra, aj po všetky dni, ktoré tu ešte budeme. Sedím tu, lebo si nechcem nechať ujsť už ani jeden slnečný okamih, ani jeden pohľad do slnka. Nikdy.
Sedím a počúvam všetky tie známe zvuky. Trúbenie aút, ktoré zosilnie vždy o tejto hodine. Štebotanie vtákov. Zvuky z nášho bytu. Zvonenie telefónu od vedľa. Inak už asi nič. Je tu kľudne. Mačka sa prechádza po streche. Plachty a košele na balkónoch oproti vlajú vo vetre akoby bolo všetko v úplnom poriadku. Akoby z druhej strany nebola päť-prúdová jednosmerná cesta. Akoby na Sole neprotestovali už druhý týždeň tisícky ľudí. Akoby pár metrov od nášho vchodu nespával skoro každú noc ten jeden bezdomovec. Akoby malo byť ešte všetko v poriadku. A asi aj bude. A asi aj je.