Slová a reči o dôležitosti ostávajú niekde za nami v zabudnutí a to najdôležitejšie sa stáva zrazu takmer nepodstatným. Ach, ako rýchlo tá ruža odkvitla! Akí sme my nestáli!
Pravda nie je len jedna, aj keď niekedy je tu ešte tendencia hľadať tú pravú a jedinú pravdu. Stále je však najdôležitejšia Jednoduchosť. Nemať, nemôcť mať nič a len tak byť šťastný. To jediné správne. Silné a živočíšne. Žiť v súlade s prírodou a zabudnúť na všetky ľudské pokolenia. A oni by zmizli a ostalo by len to prvotné. Prapodstata... Začať odznova. Môcť začať odznova. Dokáže to vôbec niekto?
Pokojné dni a večná...rovná hladina a ty, ktorý sa nepotrebuješ obzerať. Definitívnosť, s akou to bodá, vyráža dych. Nezostáva dokonca ani len tá trpká krásna spomienka. Nič. Vlny narážajúce v tvojej hlave a skrúcajúce sa útroby. Nič sa nezmení. Ani napriek tomu najsilnejšiemu pocitu.
A potom zrazu bolesti niet a bolesť objíma celý vesmír. Slzy stekajú v rytme hudby a na malú chvíľu prichádza sladký pocit. Plávaš vo svojom vnútri, vo svojej bolesti, so svojou stratou. A hladiny ostávajú rovné. Večne.
