Desiatky fanatikov a nimi zosnované samovražedné atentáty sa točia za poslednú dobu okolo všetkých obyvateľov hlavného mesta Iraku, niekedy liberálnej krajiny so vzdelaným obyvateľstvom, kde sa nikto nepýtal, kto je akého náboženstva či vierovyznania. Takto to bývalo dokonca v počiatkoch vlády Saddáma Husajna. Aj dnes si niektorí povzdychnú, že za Saddáma bol aspoň poriadok a relatívny kľud, teda aspoň pre toho, kto nevystrkoval rožky, niečo na spôsob toho, že “za komunistov bývavalo lepšie”.
Od mojej poslednej návštevy Bagdadu v septembri 2003 sa niečo málo zmenilo na jeho vizáži, dosť v jej fungovaní a samozrejme, že zmeny nastali aj v myslení, ktoré ovplyvňujú všetko navôkol. Najvýraznejšie zmeny, ktoré upútajú na prvý pohľad sú dve: nebývalé množstvo áut na cestách s dopravnými zácpami a potom veľa reštaurácií, ktoré fungujú až do noci. Bagdadčania si do nich radi vyjdú, lebo konečne si aj oni chcú život užívať. Už nechcú byť zavretí doma, ako tomu bývalo v najhoršom období v roku 2006 a 2007, keď vychádzali len kvôli práci a po jej skončení sa doma zamkli, lebo pomaly nemohli veriť kolegovi, susedovi či kamarátovi. Túto zmenu domáci vnímajú najciteľnejšie. Dokonca tento rok sami označujú za lepší ako minulý. Obchodov je tiež veľa a dostať úplne všetko, napriek tomu, že väčšina potravín a čohokoľvek iného je dovezená zo zahraničia. Bagdad je dnes životom pulzujúce 7-miliónové mesto. Väčšiu časť by som zaradila k typickému arabskému veľkomestu, aj keď Bagdad má svoje neprehliadnuteľné črty. Fungujú kaviarne aj bazáre, a napriek všetkému tie som si nemohla nechať ujsť.
Bazár as-Saffárín alebo v miestnom podaní as-Safáfír ma očaril už pred 9 rokmi. Pár ulíc je stále vystrihnutých ako z časov minulých. Kovotepci vyklepávajú rôzne nádoby z medi, mosadze a bronzu, ale aj trupy vodných fajok. Ďalší zasa vyrábajú božie meno, ktoré upevňujú na konce mosadzných okrasných kopúl na minaretoch. O krok ďalej zasa varia čáj a hneď taký horúci ho obrátia do seba ako my štamprlík. Podávajú ich v malých istakánoch, kde miniatúrka lyžička stojí od cukru a hustoty vývaru čierneho čaju. Inde zasa ponúkajú sendviče z kebábov z mletého mäsa, ktoré dávajú do chutných kosoštvorcových placiek sammúnov s opečeným baklažánom a rajčinami. Bazár as-Saffárín ako jeden z mála arabských bazárov stále drží starú atmosféru, ktorú dotvára aj drenáž v strede uličky, kadiaľ zvyklo odtekať všetko možné, dnes iba špinavá voda. Strieborníctva majú svoje miesto aj na tomto bazáre. Krásne šperky s drahými kameňmi aj bez nich a iné obchodníky, kde vládne iba žltý kov. Zabudnúť sa nedá na úžasné vlnené koberce s čiernym podkladom a farebnou výšivkou retiazkových stehom. Majú ich iba tu a potom v jordánskej Mádabe.
Aj keď iracký ľud má stále tvrdý údel, všade to žije, všade sa hmýria ľudia. Iračania v podstate stále žijú vo vojnovom stave od roku 1980, kedy začala iracko-iránska vojna – najdlhšia konvenčná vojna 20. storočia. Potom v roku 1991 prišla invázia Iraku do Kuvajtu a priniesla Iraku Púštnu búrku a 3. vojna v Perzskom zálive zasa operáciu Irackú slobodu. Lenže slobodu treba vedieť aj zniesť. Teraz by už bolo konečne načase, aby sa naplnil pôvodný význam mena Bagdad (Madínat as-Salám) – mesto mieru, do slova a do písmena, ktorý dostal do vienka od kalifa al-Mansúra ešte v 8. storočí. A to mu zo srdca želám!
Najbližšie akcie:
16.10. o 18 hod.: krst knihy Arabski świat v Slovenskom inštitúte vo Varšave
18.10. o 17 hod.: autogramiáda v novootvorenej pobočke CK Kartago tours v nákupnom centre Central, Metodova ul., Bratislava
7.11. o 10 hod.: Beseda na tému Nové horizonty po arabskej jari, Katolícka univerzita, Ružomberok
11.11. o 13 hod.: beseda v rámci Bibliotéky, Bratislava
