Spojili sme sa s Centrom vzdelávacích analýz a agentúrou Focus a urobili sme prieskum medzi učiteľkami a učiteľmi druhého stupňa základných škôl. Zistili sme všeličo, napríklad aj to, že učitelia sú vyčerpaní, viac ako 18 percent z nich zvažuje odchod z profesie a že žiaci zaostávajú v učive v priemere tri mesiace.
„Bolo by dobré, keby nám to, čím sme v školstve prešli, ukázalo, že stavať a bazírovať na veľmi konkrétnych a podrobných vedomostiach, jednotných pre všetkých, dnes už nemá zmysel. Oveľa dôležitejšie je rozvíjať v žiakoch pocit, aby sa chceli učiť, uvedomili si, že sú za svoje učenie zodpovední oni sami, bez ohľadu na to, ako ich kto oznámkuje a čo im naplánuje,“ myslí si Anna Jančová, stredoškolská učiteľka jazykov, ktorá je aj mentorkou učiteľov v Komenského inštitúte. Keďže ju poznáme ako skvelú pedagogičku, ktorá sa nebojí inovácií a má moderné názory na vzdelávanie, oslovili sme ju, aby nám okomentovala niektoré výsledky prieskumu.
Známkovanie
Ako ukázal náš prieskum, mnohí učitelia začali v čase pandémia viac využívať slovné hodnotenie, až 81 % z oslovených. Na druhej strane, úplne sa vzdať známkovania dokázala len približne štvrtina (27 %) učiteliek a učiteľov.
„Vyše 70 percent učiteľov nezrušilo známkovanie, väčšina s odôvodnením, že by to malo negatívny dopad na učenie žiakov,“ vraví Zuzana Labašová z Komenského inštitútu.
Učiteľka Anna Jančová tiež úplne nezrušila známkovanie, aj keď nie je veľkou prívrženkyňou takejto motivácie. Avšak, začala používať inovatívny spôsob, ako dať žiakom spätnú väzbu.
„Veľká časť verejnosti a, bohužiaľ, i časť učiteľov si myslí, že existujú len dva druhy hodnotenia - známkou alebo slovne, pričom pod slovným hodnotením si ľudia predstavujú nejaké dlhé, zložito napísané odstavce textu. Existujú ale aj iné formy hodnotenia. Možno by bolo dobré, keby sme pre začiatok prestali hovoriť o hodnotení a začali hovoriť o spätnej väzbe. Kým v hodnotení žiakovi hovorím, aký podal výkon, v spätnej väzbe mu ukazujem možnosti, ako to nabudúce môže urobiť lepšie. Samozrejme, hovorím to veľmi zjednodušene. Hodnotenie je jedna z veľkých tém pedagogiky. Mne veľmi pomohlo, keď som objavila možnosť spätnú väzbu nie písať, ale nahrávať ako videokomentár. Aj moji žiaci si to veľmi pochvaľovali. Využívam to hlavne pri samostatných prácach žiakov - eseje, ich zvukové nahrávky a podobne,“ vysvetľuje Anna Jančová.
Ako dodáva, úplne prestať známkovať nemohla preto, že učí na štátnej škole a navyše, tento rok dostala gymnazistov - prvákov, ktorí akosi prirodzene očakávali známky, keďže sú na ne zvyknutí. Čoskoro však podľa nej pochopili, že známka je len vedľajším produktom toho, čo spolu robia.
„Je už asi očividné, že pre mňa známkovanie nie je pri mojej práci dôležité, skôr naopak. Chápem ale, že žiaci, rodičia i spoločnosť sú na známky zvyknutí, preto sa im zdá tento spôsob hodnotenia výhodný. Bohužiaľ, často to vedie k honbe za dobrými známkami, dobrým priemerom a túžba naučiť sa niečo nové ide do úzadia. Známka môže byť silným mocenským nástrojom, trestom či odmenou. Známka vedie k porovnávaniu žiakov, k zdôrazňovaniu toho, čo žiak urobil zle. A tak by to nemalo byť,“ dodáva skúsená pedagogička.
Bez obáv
Z prieskumu, ktorý bol financovaný vzdelávacím programom Komenského inštitút a Nadačným fondom Telekom pri Nadácii Pontis, tiež vyplynulo, bez známkovania pedagógovia veľmi nevedia, ako inak motivovať žiakov. Anna Jančová si ale myslí, že sa to dá aj inak.
„Je to beh na dlhé trate, lebo motivácie každého z nás sa líšia. U nás ešte stále existuje presvedčenie, že učenie funguje vtedy, ak sa žiaci boja a veľa učia - myslí sa tým hlavne memorovanie. Vo všeobecnosti dnes ale vieme, že efektívne učenie prebieha vtedy, ak sa mozog cíti bezpečne, spokojne a doprajeme mu radostné pocity. Tie môže spôsobiť samozrejme i jednotka, ale oveľa cennejšie je, ak má dieťa v škole radosť z objavovania, spolupráce, z toho, čo sa mu podarilo vytvoriť. Takže - ak dieťa príde z domu fyzicky i emocionálne v poriadku, dobre naladené, mal by nastúpiť rozhľadený učiteľ, ktorý zorganizuje aktivity v škole tak, aby boli pestré, blízke tomu, čím deti žijú a stavali na ich zážitkoch a emóciách.“
Zameškané učivo
Pandémia sa, samozrejme, odrazila aj na deťoch. Až 10% totiž vôbec nemalo možnosť vzdelávať sa online, ale menej sa naučili aj tí žiaci, ktorí tieto možnosti mali. Učitelia odhadli, že sú pozadu v priemer o tri mesiace.
„Podľa mňa skúmať, či sú žiaci oproti niečomu pozadu, nie je príliš šťastné. Veľmi filozoficky by som povedala, že každý sa dostal tam, kam sa mohol dostať, čiže nemôže byť sám oproti sebe pozadu. Ako učiteľka chápem, že vzdelávanie treba plánovať, aj to robím, ale práve tu vidím priestor na zmenu pohľadu na vyučovanie. Že existujú rôzne cesty, ako sa dá dospieť k poznaniu. Že nie všetci sa musíme všetko naučiť v rovnakom veku. Že zručnosti, komunikácia, vzťahy a pocity sú niekedy dôležitejšie než vedomosti. A že aj zručnosti, komunikácia, vzťahy a pocity sa dajú a majú trénovať a pracovať na nich. Dnes už predsa vieme študijné predpoklady žiaka zhodnotiť aj ináč než len pomocou testu z nabifľovaných informácií. Ak sme toto počas pandémie nepochopili, obávam sa, že sme premrhali vzácnu šancu zmeniť veci k lepšiemu,“ uzatvára Anna Jančová.
Komplexné výsledky tohto prieskumu môžete nájsť na:TU.
