Hneď na prvej strane ma zaskočila Hana (prekvapivo, poznal som predsa názov. Ak si autorka vyberie za hlavnú postavu muža, zvyčajne ma to rozčuľuje a príliš tej postave neverím. Hane som však uveril, napriek tomu, že ju stvoril muž. V úvode som sa pousmial dobovému historickému slangu, ktorý pôsobil archaicky a vystrúhal som spokojný ksicht. Ksicht sa mi predĺžil, keď jej otec skončil vo väzení z politických dôvodov, matka prišla o prácu a ju vyhodili zo školy. Čítam demokratický realizmus s primerane ideologicky typizovanými modrými postavami.
Hana sa však správa prekvapivo racionálne, nezažijeme žiadnu hysterickú kritiku režimu. Stane sa zamestnankyňou nakladateľstva na najnižšej pozícii a dievčensky naivne postupne splýva s inštitúciou. Očakávanú satiru nahradí humor, ktorý naozaj úprimne rozosmeje. Keď sa jej podarí presvedčiť previerkovú komisiu o svojom ateizme tvrdením, že na polnočnú omšu nechodí, lebo počas Veľkej noci má čosi lepšie na práci. Pre istotu predtým však zapálila v kostole sviečku a v duchu ďakovala bohu, že jej umožnil zachrániť sa dokázal jej ateizmus. Príhoda s kováčovčinou a jej prekladom z češtiny je ešte mrazivo údernejšia (pointu neprezradím!). Koľko takých snaživcov medzi sebou máme, ktorí ubližujú len vlastnou prehnanou aktivitou? Rovnakým spôsobom sa zbierala pásavka zemiaková, na čo doplatil vzácny hmyz a dnešné opatrenia európskej únie o zakrivenosti uhoriek sú presne rovnaké.
Taussig sa trafil, už som nečítal príbeh doby, ale príbeh človeka. V tomto mi bol bližší ako Klimáček v Horúcom lete. Odrazu zisťujem, že sme stále rovnakí bez ohľadu na dobu, máme pocit, že nad nami sú neschopní hlupáci a my sami sme neomylní. Do akej miery sa v nás odráža doba, sa však ťažko zráta.
Tí, ktorí chcú hľadať dobu, si tiež prídu na svoje. Ak autor napíše, že postavy sú vymyslené, začneme usilovne pátrať. Alkoholik a riaditeľ vydavateľstva (poradie je správne) Plavec by možno mohol byť Andrej... Kto chce, určite si nájde aj viac. Aj graficky kniha zaujme, heslá a hesielka, ktoré mali byť na večné časy, sa vynárajú spod vrstiev prachu, pečiatky správy tlačového dozoru, skratka ROH, ktorá sa stáva rébusom pre mladších...
Pri takýchto knihách sa nikdy neubránim premýšľaniu, koľko toho ľudia naozaj vedeli. O politických procesoch, o cenzúre, o skutočnom stave ekonomiky... Koľko ľudí čítalo Pravdu a hľadalo v nej pravdu? Koľko ľudí čítalo medzi riadkami a čo by som videl ja? Moja socialistická kariéra skončila na pozícii pioniera, ktorému sa zdalo čudné, prečo jedna spolužiačka nie je pionierka, no nikdy som sa jej na to nespýtal. A ešte ma znechutil nácvik spartakiády po vyučovaní (spolucvičencovi smrdeli nohy). Ako by som sa však správal ako 34-ročný? Vedel by som o Charte 77? Nadával na povinnú zemiakovú brigádu? Čítal Modré vlny od Tatarku? Chodil na dovolenky do Sovietskeho zväzu a nikdy inak? Ľudia v tomto období to mali ťažké, tí, ktorých poznačil osud ich rodičov, to mali s výberom možno ľahšie. Typické husákove dieťa v tom bude mať zrejme nejasno celý život.
Rozmýšľam, že si prečítam nejaký budovateľský román. Drevenú dedinu som ako 16-ročný čítal so záujmom, ideológiu som v nej nevidel, zaujímal ma príbeh, lebo Hečko vedel písať. Čo by som v nej videl dnes? Možno pri Hane by som mal byť opatrnejší, je to len jeden pohľad, musím porozmýšľať. A ak na konci knihy rozmýšľame, čítanie malo zmysel. Kladiem si otázku – nakoľko vidím do fungovania dnešnej doby? Nie som len obeťou dobového direct marketingu?
