Spočiatku všetci politici ďakovali, hovorili o pokore, ďakovali a ja som si prial im uveriť. Veľmi som si prial im uveriť.
Všimli ste si, ako vyzerali volebné štáby? Ako pristupovali strany k ľuďom, ktorí o nich informujú? Smer už nepohodlných novinárov nevyhodil na ulicu, no politici boli od nich oddelení. Podľa reportéra politici Smeru medzi novinárov nechodili, takže tí ich odchytávali po vonku pri príchodoch a odchodoch. V konečnom dôsledku skončili novinári na ulici opäť.
SNS vytvorila medzi sebou a novinármi plot – dala im samostatnú miestnosť, vysvetlila to väčším pokojom pre ich prácu. Omnoho lepšie pôsobili stranícke centrály, kde boli ľudia (novinári aj politici, ktorých tiež považujem za ľudí) v spoločnej miestnosti. Tam som mal naozaj pocit, že strany vnímajú aj novinárov ako rovnocenné bytosti. V tejto volebnej súťaži zrejme zvíťazil Most-Híd, v ktorého centrále bola atmosféra naozaj uvoľnená a ľudská.
V ďalšom kole môžeme zhodnotiť, ako boli okomentované výsledky. Za SNS sa vyjadroval len predseda. Neviem, či to bolo preto, aby si ľudia nevšimli, že staré tváre zostali a aby sa voliči nezačali obávať rétoriky starých časov. Treba však priznať, že vystupovanie nového predsedu strane výrazne pomohlo.
Niektorým stranám nič iné ako vystúpenie jedného človeka neostalo. Ak by sa tam neobjavil Boris Kollár, tak kto? ĽS Naše Slovensko si zvolila najlepšiu možnú taktiku – čím menej sa budú prezentovať na verejnosti, čím menej budú konfrontovaní so svojimi názormi, tým budú mať viac stúpencov.
V tejto disciplíne zvíťazila SaS, jej členovia vystúpili spoločne a bol som ochotný odpustiť aj opilecké pokriky z pozadia.
Gazdovská škola, mravov stodola
A potom sa slušnosť začala strácať. Hnedá farba začínala presakovať do parlamentu. Miroslav Lajčiak obvinil médiá zo vzostupu ĽS naše Slovensko. Lipšic zas zaútočil na prieskumné agentúry a obvinil ich z formovania a manipulovania verejnej mienky. Vinníci boli vždy tí druhí. Kedy sa dočkáme politika, ktorý prizná vlastný kus viny? Ponúkam mu svoj hlas.
Najpokornejšie na mňa pôsobil Procházka. Gazda dostal zaucho a prestal arogantne hladkať vypĺznuté mačky. Až mi ho bolo ľúto. Okamžite ho však nahradil Richard Sulík, ktorý tvrdil, že vyhral voľby a po exit polle sa pasoval za premiéra. O pár hodín už premiérom nebol, to už v parlamente nebolo ani KDH.
Nasledovalo nepodanie ruky Kotlebovi. Spravil, či skôr nespravil tak Kaliňák a Bugár. To budeme v najbližšej dobre riešiť my všetci. Bol by som ja ochotný podať Kotlebovi ruku? Nie. Slušnosť, ktorú som nakoniec žiadal, sám nemám. Je to však ešte slušnosť? Podávajú sa ruky Goebbelsom, Eichmanom a ich nasledovníkom? V najbližšej dobe si to každý z vás bude musieť vyriešiť sám za seba.
Zdvihnutý prst, (nie ruka!) prezidenta
Nasledoval najneslušnejší ťah. Prezident nepozval všetky politické strany na rokovania. Vynechal ĽS Naše Slovensko. Ja to považujem za štátnický krok aj napriek hlasom na sociálnych sieťach, ktoré to považujú za neslušnosť voči jeho voličom. Aj Hitler mal však voličov. V roku 1932 za jeho NSDAP hlasovalo 37,4 % voličov. Sami viete, k čomu hlasovanie týchto slušných ľudí viedlo. Andrej Kiska dal jednoznačne najavo, že sa deje niečo zlé, niečo, čo presahuje hranice slušnosti. Prezident to spraviť musí.
Ja ako neslušný človek stále hľadám svojho slušného politika. Raz ho nájdem a potom budem tŕpnuť, či mi ruku bude ochotný podať aj on.
