Trúfnete si zapnúť počítač?
Už pred začatím čítania som vedel, že budem mať odlišný názor ako autor, čo bolo predzvesťou intenzívnej vnútornej debaty. Spitzer sa snaží za každú cenu dokázať, aké sú médiá zlé a ja som mu v duchu odporoval a bol zásadne na opačnej strane. Bránil som totiž aj sám seba. Pripomínalo to stretnutie so Svedkami Jehovovými, ktorí postávajú s brožúrkami pri chodníku. Aj ich obdivujete za trpezlivosť, aj ich ľutujete, no viete, že sa s nimi nesmiete dať do reči.
Nepristúpil som na jednofarebný Spitzerov svet, v ktorom sú všetky digitálne médiá zlé. Verejne ale priznávam, že v niektorých argumentoch s ním súhlasím. Je to univerzitný profesor, neurológ a snaží sa argumentovať výskumami a nie pocitmi. Vždy sa mu však podarí nájsť taký výskum, ktorý mu práve argumentačne vyhovuje. Pripomína mi to tenisový zápas s betónovou stenou.
S jeho základnou tézou však súhlasím. Ak nepoužívame svaly, tie nám atrofujú. Úplne rovnako je na tom aj náš mozog. Ak ho netrénujeme, jeho schopnosti sa znižujú. Práve digitálne médiá nás nenútia pamätať si. Výskum dokázal, že ak vieme, že informácia bude uchovaná (uložená), zapamätáme si ju omnoho horšie, ako keď pred zapamätaním vieme, že sa zmaže.
Používanie navigácie zas zhoršuje našu schopnosť vedieť sa samostatne orientovať v priestore. Zrejme sa všetci zhodneme na tom, že to je zlé.
Ešteže som vyrástol na Kukovi
Zaujímavé sú výsledky dlhodobého výskumu prepojenia sledovania televízie a dosiahnutého vzdelania. Čím viac deti sledovali televíziu, tým bolo ich konečné vzdelanie nižšie. Autor považuje televíziu za príčinu. Rovnako to však môže byť aj dôsledok (sám to v texte priznáva) – viac televíziu sledujú deti s menším okruhom záujmov, ktoré sú v živote pasívnejšie a ktoré majú predispozície na nižšie vzdelanie. Sofistík podobného druhu v texte nájdeme viacero.
Nad čím som najviac uvažoval, bola téma, o ktorej som netušil. Teletubbies pre mňa doposiaľ predstavovali najnižšiu vekovú hranicu, pod ktorú médiá už nemôžu ísť. Mýlil som sa, existuje mediálny priemysel zameraný na deti mladšie ako dva roky. A reklama na deti tlačí už vtedy. Dieťa v USA pred nástupom do školy pozná 200 značiek tovarov. Dieťa do piatich rokov si pozrie 4000 reklám na nezdravé potraviny. Pamäťová stopa ostáva na celý život, vytvára sa životný štýl... Následne som videl na sociálnej sieti (áno, som závislý), ako zdieľala mamička fotku. Maličké dieťa sedelo spokojne pred počítačovou obrazovkou, k tomu spoločný status so svojou dcérou: „Pozeráme rozprávky.“ Priznám sa, mal som odrazu obavu o osud tohto dieťaťa. Neslúžia nám médiá mnohokrát len na to, aby sme deti mohli pokojne odložiť a mali priestor na vlastnú činnosť? A ešte sa tým pochválime aj ostatným?
Najnovšia školská počítačová móda
Spitzer provokuje ďalej – učenie je prepojené s činnosťou rúk. Deti, ktoré sa učia písať rukou, dokážu následne lepšie čítať. A dostávame sa k školstvu. Digitálny biznis je obrovský. Tablet už v škôlke, rozhoduje sa o budúcnosti našich detí. Spitzer používa aj na Slovensku „obľúbený“ test PISA a vychádza z vyhodnocovania jeho údajov Thomasom Fuchsom – dostupnosť počítača vedie k horším výsledkom v počítaní a čítaní. Ázijské krajiny, kde je zrejme postup v digitalizácii najvýraznejší, sú však v testoch PISA prekvapivo najúspešnejšie, čo je v priamom rozpore s Fuchsovým tvrdením.
Ako príklad uvádza aj počítače v rozvojových krajinách. Projekt One Laptop per Child prinášal deťom v týchto krajinách „stodolárové počítače“. Výsledky detí v škole sa nezlepšili, problém bol s pornografiou a násilnými počítačovými hrami.
Pri počítači v škole Spitzer odmieta pripustiť, že je to hlavne nástroj. (V tomto je na tom podobne aj slovenský školský systém, len naopak.) Nástroj, ktorý zvládne len pripravený učiteľ, ktorý má na to vhodný softvér. A niekedy nás aj to dokáže oklamať. Sledoval som video z hodiny hudobnej výchovy (na sociálnej sieti, ach jaj!), kde bola použitá interaktívna tabuľa. Deti tam hrali pesničku. Dieťa pri tabuli stláčalo zvýraznené interaktívne klávesy a dokázalo bez väčšej prípravy kostrbato zahrať pesničku. Učitelia pod videom boli s výsledkom spokojní. Ak sa však pozrieme na to, čo sa dieťa naučilo, budeme zdesení. Naučilo sa dieťa prstoklad? Dokáže tú pieseň zahrať na klavíri? Nie. Čo sa teda naučilo? Stláčať zvýraznenú klávesu. Nie je to málo? Na mnohých ľudí to však zapôsobí efektne. Efektívnosť učiteľov pri využití digitálnych médií je veľmi nízka (ja medzi nich patrím). Mnohokrát interaktívna tabuľa nahrádza efektnejšie obyčajnú tabuľu, robí sa tam však to isté. Programy, ktoré sa školám pokúšajú predať tretie strany, pôsobia amatérsky. Stačí, keď sa to hýbe a vydáva zvuky.
Budeme pracovať na PN-ke?
Prejdem k sebakritike. Pri čítaní knihy som si uvedomil, kam ma multitasking priviedol. Naozaj nie som schopný trvalo sa sústrediť len na jednu vec (ani pri písaní tohto blogu/článku), robím viacero vecí súbežne a moja pozornosť sa znižuje a presne to isté vidím aj u svojich žiakov.
Manfred Spitzer našiel na digitálnych médiách len jedinú pozitívnu vec –zvyšujú produktivitu práce. A to je zrejme zásadná vec. Bez nej by sme si nemohli dovoliť odbiehať pozornosťou. Ak potrebujem ísť na úrad, nemusím komplikovane zisťovať, kedy sú tam pracovné hodiny, dokonca ani tam ísť osobne a ušetrený čas miniem trebárs na chatovanie. Ja to vnímam pozitívne. Desivé by bolo zrejme zistenie, nakoľko používame počítač na zábavu a nakoľko na reálnu prácu (tam mám veľmi zlé štatistiky) a ako sú na tom naše deti.
Viem si živo predstaviť situáciu, keď sa snaživý Homo erectus pokúšal v jaskyni vytvoriť pästný klin a starší členovia tlupy sa mu neúplnou jazykovou kompetenciou pokúšali naznačiť, že má ísť radšej loviť, lebo inak ich druh vyhynie. Mali vlastne pravdu, Homo erectus zanikol a vznikol Homo sapiens. (Na vyhľadávanie informácií som použil Google a Wikipediu, viem, pán Spitzer, moja digitálna demencia je kritická a použité informácie sú spochybniteľné.)
Keď raz archeológovia pri vykopávkach nájdu disketu
Môj záverečný (provokačný) pohľad. Človek sa vyvíja, nepotrebné zaniká a objavujú sa nové schopnosti. Nedokážem vyrobiť pästný klin, dobehnúť jeleňa a psychicky som na tom tak zle, že ho tým pästným klinom nedokážem ani zabiť, aj keď mám množstvo skúseností z počítačových hier. Prepojenie s technikou je čoraz silnejšie. Kedysi bolo najdôležitejšie mať informáciu, dnes ju máme, ak máme mobil s internetom, vždy, nemusíme si ju sami uchovať. Musíme však s ňou dokázať pracovať, vyselektovať dôležité informácie a byť schopní ich použiť. A ani v tom vraj nie sú digital native osoby lepšie. Blížime sa k väčšiemu prepojeniu s technikou, prostredníctvom mobilov sa prakticky vieme skontaktovať s hocikým a kedykoľvek, Google Glass idú v tomto prepojení ešte ďalej. Cyborg už nie je fantastika, človeku dokážeme voperovať umelé kĺby, zuby, chlopne... Možno stojíme na prahu novej vývojovej vetvy človeka. A možno sa bude volať Homo dementis. Správnu latinskú príponu sa mi nechcelo cez Google hľadať.
