Ako učiteľ viem, že každá hodina má svoj cieľ. Čo žiada tento štrajk? Zvýšenie platových taríf minimálne o 10%. Hneď prvý bod nie je šťastne formulovaný. Aká je vyjednávacia pozícia s minimálne 10-percentným navýšením? Predpokladá sa, že vláda navrhne 15% a učitelia skromne povedia, že im postačí aj 10%? Na vyjednávanie je tu minimálny priestor.
Pozrime sa na to z pohľadu učiteľa. Priemerná mzda učiteľa je číslo, ktoré je v štatistikách uvádzaných na internete dosť rozdielne. Mnohí zrejme nerozlišujú hrubú a čistú mzdu. Celý štrajk je najmä informačná vojna s číslami. Ako učiteľ si bez problémov nájdem plat učiteľa ZŠ vo výške 580 eur. 10-percentné zvýšenie znamená jeho navýšenie o 58 eur, ktoré budú ešte zdanené. Aký zmysel má pre učiteľa vstupovať do neobmedzeného štrajku pri takomto nízkom zvýšení? Takýto radikálny krok a taká mierna požiadavka? Učitelia sú ozaj takí slušní? Nevzbudzuje to vo verejnosti dojem, že aj sami si myslia, že viac si nezaslúžia?
Omnoho lepšie pôsobí naviazanie platu učiteľa na priemernú mzdu. Tam je už len nejasný návrh, aby dosahovala 1,2 až 1,6-násobok mzdy v národnom hospodárstve. Toto by mal byť hlavný bod! Viete, ako sa vypočítava plat poslanca? Je to trojnásobok priemernej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve. Plat sudcu najvyššieho súdu je 1,3-násobok platu poslanca. Takto sa nastavujú istoty! Prečo nie je mzda učiteľov prepojená s priemernou mzdou v štáte? Stal by sa problém viac viditeľným?
Učitelia hovoria o svojom zníženom statuse. Rozprávanie o vlastnej chudobe im ho naozaj úspešne znižuje.
Plat učiteľa v regióne s 20-percentnou nezamestnanosťou je však dosť veľkým lákadlom. Je potrebné rozlišovať región, kde učiteľ pracuje. Bratislavský učiteľ musí mať aj ďalší príjem, aby prežil. Návrh ministerstva, aby sa z učiteľov stali verejní činitelia, by automaticky znemožnil tento príjem. O platoch sa aj pri tomto návrhu taktne mlčí a porovnanie s platmi iných verejných činiteľov sa nespomína.
Výhrady mám k forme štrajku. Neobmedzený štrajk, ktorý má vraj trvať tri dni, vzbudzuje úsmev. Niet divu, že sa minister vyhýba rokovaniu a spokojne si počíta dni. Ak by sa takýto štrajk začal tri dni pred Testovaním 9 na základných školách, prípadne pred externým maturitným testovaním, práve minister by bol ten, kto by sa dožadoval rokovania. Je mi to jasné, učitelia majú byť tí slušní. Sme nimi už dvadsať rokov a pozrite sa, kam nás tá slušnosť, o ktorej učíme, doviedla.
Pozrime sa aj na druhú stranu. Minister, ktorý nevie, koľko má učiteľov. Nevie, koľko má žiakov. V prípade potreby príde s číslami, ktoré sa líšia od oficiálnych štatistík. Čo robí minister v tomto rezorte? Ak sa pozriete na frázy, ktoré sa objavili v programovom vyhlásení vlády, pochopíte, že jeho funkciou je nerobiť nič. Čo sa mu úspešne darí.
Úsmevne pôsobia výzvy, keď sa bezmocný minister pýta učiteľov, či má zobrať peniaze invalidom a deťom. Karikatúra, v ktorej učiteľ okráda žiaka o desiatu, by mala asi úspech. Minister by žartovať nemal. Vy ste ministrom, aby ste zdroje pre svoj rezort zabezpečili!
Predseda vlády však svoju karikatúru myslí vážne, keď sa pýta, či má zobrať deťom 1 euro na strave a dať ich učiteľom. Prípadne sa tvári, že učitelia sa chystajú okradnúť žiakov o príspevky na pomôcky. Skúsime vám teda poradiť, odstupné riaditeľky pošty je 178 000 eur. A 3000 učiteľom môžete najbližší mesiac zdvihnúť plat.
Štrajk pôsobí na verejnosť ako úsmevná hra na oboch stranách. Ja tvrdím, že zdochýnajúci kôň začína kopať. Viete, koľko percent vysokoškolského platu zarába učiteľ? Len 44. Nech si minister zistí, koľko najlepších žiakov ide študovať pedagogické školy a koľko z nich sa stane učiteľom. Otvára sa tu čierna diera, ktorú nebude mať kto zaplniť. Efektívnymi rýchlokurzmi z maliarov a natieračov kvalitných učiteľov nespravíme. To trvá roky. Viete, koľko dnes stojí súkromné doučovanie? Koľko stojí školné v kvalitných súkromných školách?
V tejto chvíli by sa mala riešiť otázka, kto je kvalitný učiteľ a ako ho určiť. (To sa na Slovensku vôbec nerobí.) A nájsť zdroje, ako ho primerane zaplatiť. Hovoriť o perspektíve minimálne na tri roky (konkrétne!), aby sme mohli ministra v závere skontrolovať. Povedať konečne, čo je cieľom nášho školstva. Spraviť analýzu, koľko peňazí do školstva reálne prichádza a koľko z nich sa postupne stráca na úrovni ministerstva, VÚC... a koľko ich reálne príde do školy.
Stále čakám na ministra, ktorý nebude deduškom z rozprávky, tým neverí už žiaden učiteľ. A minister je len figúrka, skutková podstata prebieha na hodine. Skúste sa spýtať svojich detí, kto ich učí a ako. Nie je tam „maliar a natierač“? Čo by sa stalo, ak by si deti vyberali učiteľov? Koľkí z nás by ostali bez práce? Školstvo zúfalo potrebuje kvalitných ľudí, aj o tom je tento štrajk, lebo kôň nám čochvíľa zdochne.
