Všetky nástenky sme v júli pred odchodom na prázdniny prerábali, tlačené texty museli byť zamenené písaným textom. Vraj musíme byť súdržní a stáť pri ministrovi v jeho ťažkých časoch. Spojité písmo je tradícia a my tradície dodržiavame. Učitelia v zborovni šomrali, no vidina prázdnin udržala ich hlasitosť pod prahom počuteľnosti. Kolega Mišo zástupkyni navrhol, aby sme miesto školskej uniformy zaviedli kroj a na telocviku miesto kozy preskakovali vatry, keď už sme za tie tradície. A potom sa spýtal, kedy nám rozdajú trstenice a či na ne budeme mať ako učitelia aj nejaké kreditové kurzy. Zástupkyni došli slová a argumenty.
Po tomto podpora spojitého písma v našej škole prebiehala dosť chaoticky, síce zmizli všetky nápisy tlačeným písmom, no nič ich nenahradilo. Nikomu sa nechcelo prepisovať, zopár snaživých, čo sa pokúšalo, to vzdalo, už nevedeli krasopisne písať. Cez prázdniny nám v škole teda ostali len poloprázdne obrázkové verzie násteniek. Niekto ochotný dokonca postrhával z kabinetov aj tlačené menovky, takže koncom augusta noví kolegovia zmätene blúdili po škole ako nočné motýle pri zapálenom svetle. Našťastie, toalety mali piktogramy a ostali našou istotou.
Rozhodnutie ministra o spätný návrat k tlačenému písmu nás neuvrhlo do smútku, až kým sme sa od zástupkyne nedozvedeli, že tlačené nápisy sa musia vrátiť na nástenky. Zo školy vtedy zmizlo viacero násteniek. Odvážni kolegovia sa takto zbavili zbytočnej práce pre istotu nadobro. Tí menej odvážni ľutovali, že povyhadzovali pôvodné texty a nanovo skúšali vymyslieť niečo použiteľné. Najlenivejší bol telocvikár. Zo skladu vyhrabal nápis Mier deťom celého sveta a nacapil ho na nástenku, kde mal vypísané limity na jednotlivé známky. „Je to heslo overené časom,“ spokojne sa smial, keď sa ostatní kolegovia pohoršovali. „Mám tam ešte So Sovietskym zväzom na večné časy, no to sa už asi nesplní. Ak chcete, môžem vám ho požičať.“
So Sovietskym zväzom sa už nechcel priateliť nikto, zhromaždenie sa rozchádzalo, keď sa do debaty zapojila rozhorčená zástupkyňa, ktorá odmietla bojovať za mier hoc aj tlačeným písmom. Telocvikár bojoval za mier ako lev, vraj keď časom pribudne branná výchova a na školskom ihrisku budú žiaci cvične kopať zákopy, vtedy mu bude škola vďačná za pokrokovú nástenku.
Heslo muselo ísť dole, telocvikár vyhlásil, že v živote už nespraví žiadnu nástenku, čo vlastne už nerobil ani predtým, lebo mu ich robili necvičiaci žiaci. Ministra sme však podržali, vybojoval nám vyššie platy, musíme mu to oplatiť.
A potom prišli tie eurofondy. Potili sme sa spolu s ministrom a verili, že ak si udrží ofinu hore, ustojí to. Usilovne si vlasy uhládzal, no ony stále padali a my sme vedeli, že je zle. Padol nám celý minister a my máme strach, čo s ním bude. Odložia ho do skladu k tým ostatným ministrom a k starým nástenkám So Sovietskym zväzom na večné časy? A kto bude novým ministrom? Školník, ktorý vie všetko, tvrdí, že ten objemný pán, ktorý na tlačovke ministra tak veľa hovoril, ten sa vyzná vo všetkom, v kartách, vo futbale, v školstve a najmä v železe. Určite budeme mať novú povinnú literatúru – Ako sa kalila oceľ.
