Som perfekcionistka. Až obsedantná. Viem to o sebe a nebojujem s tým. Som neprekonateľná v systematickosti, s akou párujem ponožky v skrini, skladám uteráky, zarovnávam koberce tak, aby vždy dokonale lícovali s kresbou dreva na parketách. Doma nezasadneme k stolu, kým nie je kuchyňa uprataná, neznášam v dreze ani jediný kus riadu. Okolie vodovodných kohútikov čistím starou zubnou kefkou, oblečenie aj uteráky musia byť poskladané do komínkov, rovnako široké a súčasne zarovnané s okrajom poličky v skrini. Aj spodnú bielizeň v šuplíkoch mám v rolkách zoradenú podľa farieb.
Túžbu po dokonalosti som vedela vynikajúco zužitkovať v práci. Ako diplomovaná zdravotná sestra som sa starala o pacientov v bdelej kóme a záležalo mi na tom, aby boli vždy čistí, v pohode a perfektne napolohovaní. Nadriadení boli so mnou spokojní, pretože vedeli, že naozaj nikdy nič neodfláknem.
Predaj dom, postav dom
Spolu s manželom Vladom sme sa prisťahovali do spádovej oblasti Bratislavy pred viac ako desiatimi rokmi z Lučenca. Aj tam sme si spokojne a dobre žili - Vlado pracoval ako rušňovodič, ja som dochádzala za prácou do Rakúska, obe deti postupne dorástli a odišli študovať do hlavného mesta. Vtedy sme sa začali čoraz častejšie baviť o tom, že sa aj my presťahujeme bližšie k Bratislave. Nájdeme si pekný pozemok, postavíme domček, a hoci do práce to stále budem mať 120 kilometrov, je to podstatne menej ako z Lučenca. Bolo to jedno z najkrajších období môjho života. Dcéra aj syn boli dospelí a my sme sa hotovali užívať si naplno voľnosť a vzájomnú prítomnosť. Plán bol taký, že si vybudujeme hniezdočko dizajnované už len pre nás dvoch a začneme viac cestovať. Pôjdeme na Kubu, na ktorú sa Vlado tešil už dávno, a potom všade tam, kde sa nám bude páčiť.
Zasadla rodinná rada a s plánom súhlasila. Vzápätí sa začala veľká reorganizácia. Aby sme boli čo najbližšie k nášmu budúcemu domovu a mohli dohliadať na priebeh stavebných prác, presťahovali sme sa do podnájmu v Zálesí, a súčasne predávali nehnuteľnosť v Lučenci.
Všetko je inak
Mali sme na novom dome urobené len základy, keď môj muž vážne ochorel. Okamžite ho operovali, no zákrok ukázal, že má už pokročilé štádium veľmi agresívneho druhu rakoviny. Plány na náš krásny dlhý spoločný život prestali byť aktuálne. Vlado sa musel liečiť, ja som sama ďalej stavala, plánovala, zariaďovala a zjednávala majstrov. Okrem toho som pracovala na plný úväzok, ráno cestovala 120 kilometrov do práce a večer 120 kilometrov domov. A, samozrejme, dochádzala za manželom do nemocnice. Prepustili ho domov, no liečba mu veľmi nepomohla. Rýchlo chudol a v žiadnom prípade nemal dosť síl na to, aby mohol pri stavbe domu akokoľvek pomáhať. Až do jeho úplného dokončenia bolo všetko v mojej réžii. Ani na sekundu som neuvažovala o tom, že by sme práce zastavili, základy novostavby predali a vrátili sa do Lučenca. Napokon, je to úplne v súlade s mojím perfekcionizmom. Nikdy mi nenapadlo, že by som niečo nemala dotiahnuť do konca.
15. novembra 2013 som sa konečne nasťahovala do nádherného voňavého domčeka, ktorý bol od bránky pri vstupe do záhradky až po vrchol hromozvodu na streche celý podľa mojich predstáv.
Nasťahovala som sa však sama. Vlado bol znova v nemocnici, na Vianoce som si ho ale na reverz vzala domov. Chcel ich stráviť s rodinou. Po sviatkoch som ho znova zbalila, naložila do auta a priviezla do Bratislavy. Vyšetrili ho, dostal ambulantnú chemoterapiu a mal byť znova hospitalizovaný. On mi však povedal, že tam nezostane. Že chce ísť domov. Že mu neprekáža, ak musím denne chodievať do práce a že sa o seba postará, kým budem preč. Volala som vtedy v panike dcére Veronike. Bola na materskej, jej synček, náš prvý vnuk mal len dva mesiace a býval veľmi nepokojný. Ak aj dokázal na pár hodín zaspať, prebudil sa a plakal, hoci mu nič nechýbalo. Veronika bola chronicky nevyspatá, ale nepremýšľala ani sekundu. „Keď sa ocino chce vrátiť domov, pôjde domov,“ povedala. Počas doby, keď som bola v práci, to bola práve ona, kto sa staral o maličké bábätko a ešte aj dohliadal na chorého otca. Vtedy Vlado ešte dokázal chodiť sám, bol slabý, ale sebestačný, no jeho stav sa zhoršoval. Zabezpečila som mu invalidný vozík, aby mu uľahčoval pohyb po dome.
Silvester v novučičkom dome nebol o bujarej zábave ani o veľkých plánoch do budúcnosti. Pre nás dvoch mal každý spoločný deň navyše výnimočnú hodnotu. 28. januára k nám prišla návšteva, Vladov bratranec s rodinou. Bol to krásny večer, pospomínali na príhody z detstva, ktoré som ešte ani od jedného z nich nepočula. Keď návšteva odišla, pichla som manželovi injekciu proti bolesti a šli sme spať. Zobudila som sa na to, že ťažko dýcha. Som zdravotná sestra, vedela som, čo sa deje. Bdela som pri jeho posteli až do rána, kým nevydýchol naposledy. Vlado nechcel byť v posledných dňoch svojho života sám v nemocnici, ale doma s rodinou. Mohla som ešte zavolať záchranku, ale oni by ho akurát zaintubovali. Aký by to malo zmysel? Že by sa trápil o čosi dlhšie? Vedeli sme všetci, kam to speje, aj deti som na to pripravila. Len si nikto z nás nemyslel, že to pôjde tak rýchlo.
Do roka a do dňa
Naša rodina sa po manželovej smrti ešte viac zomkla. Dcéra s manželom si postavili dom na vedľajšom pozemku, syn vtedy síce býval u priateľky, no obaja sa prisťahovali ku mne, aby mi pomohli prekonať najťažšie obdobie. Hlavne syna rýchly priebeh otcovej choroby veľmi ranil, ale podporil ma, kým som sa spamätávala z jeho smrti.
Život sa pomaly vracal do normálnych koľají. V dome, v ktorom sme chceli tráviť spoločné chvíle s Vladom, som zostala sama.
A pred Silvestrom 2014 som si nahmatala hrčku v ľavom prsníku...
Môžete zdravo žiť, nefajčiť a piť len striedmo, dosť spávať, športovať, nepriberať a vo všeobecnosti mať život rád a vážiť si ho. Ak je jeho súčasťou aj dlhodobý stres, pravdepodobne vás nejaká „civilizačná choroba“ drapne. Som presvedčená, že to nebola náhoda, že sa hrčka objavila rok po tom, ako som popri každodennom chodení do práce stavala nový dom, predávala starý, menila bydlisko, starala sa o ťažko chorého milovaného manžela a napokon ho aj pochovala. Mám zdravotnícke vzdelanie, hneď som vedela, že to nebude obyčajná hrčka. Bola totiž prirastená o kožu a to je prvý veľmi zlý signál. Séria vyšetrení sa rozbehla hneď po Silvestri a tie len potvrdili, čo som očakávala. Akurát som neočakávala, že mamograf ukáže ešte dva ďalšie, aj keď menšie nálezy hlbšie v prsníku. Tým sa však zoznam zlých správ nekončil. Poslali ma aj na PET vyšetrenie, pri ňom pacient dostane rádioaktívnu látku do žily a tam, kde je aktívny nádor alebo prebiehajúci zápal, sa sýti glukóza. Sfarbí sa, čo sa ukáže na monitore – práve tak vedia lekári nájsť nádory aj na vnútorných orgánoch. Mne sa glukóza sýtila aj na pečeni.
Udalosti nabrali veľmi rýchly spád, no ešte ani pár minút pred náročnou operáciou som nevedela, v akom stave sa po nej prebudím. Lekári sa totiž rozhodli operovať súčasne prsník aj pečeň. Začali pečeňou. Ukázalo sa, že je na nej metastáza z prsníka, čo bolo v danej situácii pre mňa vlastne dobre. Horšie to dopadlo s prsníkom. Najprv odstránili len kvadrant, no rýchla histológia ukázala, že v dolnej časti prsníka stále zostali nečisté okraje, a tak operácia pokračovala úplnou mastektómiou.
Po ranách od života a jazvách na duši mi pribudli ďalšie nové jazvy aj na tele.
