Bolo poludnie, pekný deň. Nemala som v chladničke ani kúsok starého syra (a to je už čo povedať) a tak som naložila malú do kočíka a fjú do obchodu. Už bola hladná, takže dosť nespokojná. Celú cestu sa na mňa z kočíka pozerala dosť vyčítavo a nespokojne kňučala, aby mi moja nedbalosť neprešla tak ľahko.
Spleť električkových koľajníc, to je taká menšia cieľová rovinka a potom už len malý park. Boli sme dosť blízko, čerstvej zelenine a mäsku nadosah, keď som v parku zahliadla omdletie, ako z učebnice. Stará pani zalapala vo vzduchu a zrazu bola na zemi. Prišla som k nej a tiež jeden pán. Trochu sa prebrala, pomohol jej sadnúť si, oprieť sa o strom. Ja som sľúbila, že zavolám sanitku a že tam s ňou počkám.
Sanitka prišla bleskovo. Medzičasom sa stará pani prebrala, stále stonala, prosila o pomoc. Snažila som ju ukľudniť, že sanitka o chvíľu príde, len nech vydrží, všetko bude ok. Vyzerala snáď na sto rokov. Celá zošúverená, dlhé fialové šaty s veľkými kvetmi, dotrhané pančušky a poltopánky prerobené na sandále.
Ako každé poludnie, ulice boli skoro prázdne a tých pár ľudí, čo prešlo okolo, radšej zrýchlilo krok. Spoza novostavby sa vynorila partia robotníkov, montérky, vyholené hlavy, zlomené nosy, jazvy, do pása povyzliekaní, vyzerali ako grázli, ako potetované hlavy. Akonáhle nás zbadali, zamierili cez trávnik rovno k nám. Poobzerala som sa dokola. Nikde ani noha. A srdce mi zostalo niekde v krku, keď sa jeden z nich natiahol rovno k babke. Pozbieral tašky. Už som myslela, že jej vyberú peňaženku a odídu. Ale namiesto toho ten robotník chytil babku za ruku a pýta sa: Ako je babi? Máte všetko, tieto tašky sú vaše? Ten najväčší a najpotetovanejší sa nahol rovno ku kočíku. Ani som nestihla hlesnúť, že sa bojí cudzích a hlavne mužov a už sa jej prihováral. Julka sa nebála, naopak, prestala mrnčať a vykúzlila ten najkrajší úsmevík, aký len zvládne. Ledva som im poďakovala, prišla sanitka. Dvaja sanitáci posadili pani do sanitky a veľmi prívetivo sa popýtali, čo sa stalo.
Keď som sa vracala, ešte stále tam boli. Opýtala som sa, či bude v poriadku. Saniťák hovoril, že babka bola veľmi zanedbaná, blchy z nej len tak skákali. Že ju odvezú do nemocnice, tam jej pomôžu. Odchádzala som s dobrým pocitom vďaka tomu, že sanitka prišla tak rýchlo, vďaka skvelým saniťákom a hlavne vďaka tým potetovaným hlavám, ktoré nás nenechali v štychu.