ak popustíš svoje Alter-Ego – môže to byť Óda, alebo aj Derniera (ne)splnených prianí a nádejí. nie hocijaký prvoplánový grc, 100x okopírovaný romantický bolehlav – jakými nás kŕmia mnohé TV stanice počas celých 2 týždňov. Alebo skôr to nazvať – ako súdnejší príbeh, z nadhľadu, bez tých sentimentov, keď sa tešíš na tú atmosféru, trblietavý svet , šaláty, kapustnice, koláče, ticho a kľud v uliciach, rozprávky, ľudí – na ktorých si si nenašiel možno aj 11,5 mesiaca čas !
Sledoval som po tretí raz všetky tie postavy, celé tie ich príbehy, a vravím si : „musí mať každý človek - či deň nejaký vážny zmysel života ? Musí každý vzývať rodinné hodnoty a tradície rôznych sviatkov – napr. Vianoc ?!“ Je to naozaj tak krátkozraké, povrchné či nebodaj opovrhnutiahodné – chcieť si iba užívať život, bez snov o životnej dráhe, o nalinajkovanom živote (škola, kariéra, hypotéka, rodina, deti, čaj o piatej, pivo o ôsmej, kríza stredného veku, menopauza, dôchodok ....) – podľa iných ešte „povrchnejších vzorných príkladov“ o šťastných rodinkách (aspoň navonok), príkladných ľuďoch, spoločensky prijateľných konvenciách a o moralistoch plných papulí a ich kecov o tom čo je správne a čo už nie ?! Ale nakoniec sa aj tak potom počas zvyšku roka – cítia mnohí koľkokrát sami.
Mať svoju partiu ľudí, s ktorými si môžeš po práci dať Pifko a pokecať je vec na nezaplatenie. Istý „týpek“ (B.F.) – raz povedal: „Kamaráti/ky sú tvoja rodina – ktorú si si vybral ty sám(a)!“ . Posedávanie na streche v mraze a snehu sa môže síce javiť ako prehnané otužilstvo (a ešte k tomu pri pive), ale atmosféra i pocit tvojej „druhej“ rodiny ťa môže niekedy hriať viacej ako ústredné kúrenie. A aj keď tá atmoška – i vizuálne – pôsobí naozaj vkusne a príjemne, stretávať sa po večeroch v zime na streche sa deje asi len vo filmoch. Postavy vo filme nie sú zbytočne zaťažené hlbokými pseudo-filozofickými či intelektuálnymi charaktermi, keďže pri telke, ak si chceš oddýchnuť by to iba zbytočne zaťažovalo myseľ. Čo by mohlo trochu gýčovito vadiť, je tá poeticko-romantická dejová línia – že tá/ten okolo-ktorej/ého celé dni a týždne chodíš.... ... hmmm – a zvyšok už poznáš.
Čo sa Vianoc týka, odjakživa sa mi bridia rôzne drísty o tom – že ako máme byť počas sviatkov všetci na seba „zrazu“ milí a ohľaduplní a pomáhať si navzájom. Ako sa náhle takmer z každého vynára charita na všetky možné strany – slabším či chudobnejším, ale čo potom po zvyšok roka ?! Keď opäť rok čo rok začínam znovu okolo seba vnímať tieto pokrytectva – vždycky si spomeniem na jedného úžasného chlapíka (Milan Lasica), ktorý raz povedal : „Sviňa je sviňa aj cez Vianoce a slušný človek je slušný aj v Auguste“. Alebo jak povedal Róbert Bezák: „Ak cez sviatky napadne sneh, tak svojou bielobou pokryje všetko zlé, špinavé, všetko, čo sa nám nepáči. No a ten sneh sa potom roztopí a veci, čo sa nám nepáčia, sa opäť zjavia na povrchu“
Mám trochu slabosť pre film, Křídla Vánoc. Neukazuje tento (a určite občas aj riadne hnusný) svet pod úlisným pozlátkom troch týždňov na prelome rokov, pretvárky a falše – zrejme prirodzenosti ľudského bytia.
Je to film o kontraste dvoch, alebo viacerých rozličných svetov, že aj ináč dokáže byť človek šťastný a užiť si to. A že možno aj tí, ktorým sú Vianoce ukradnuté sa dá ukázať cesta, ako si tie sviatky užiť a vychutnať.
Je to tragikomédia v manio-depresívnych dňoch, keď aj z beznádeje a z bezcieľa – s kámošmi pri fľaškách piva večer čo večer nachádzate – vnútorné uvoľnenie – že všetko je vlastne v podstate v pohode; OK a nie si na to sám/a kámo - káma. Veď všetci si žijeme také tie jednoduché – každodenné životy.
- takže ak sa ťa niekto spýta „prečo ignoruješ Vianoce“, odpovedz : „já ich neignoruju – já na ně seru!“ 😊
