Kým som zaregistroval tú britskú „Kráľovnú“ – ktorej showmanským stelesnením bol, stihol odísť. Navždy. Kto vie, aký by bol dneska z neho dôchodca. Jeho spolupútnici nekompromisným showbussinesom B.May a R.Taylor sa z času na čas snažili o akési vzkriesenie Queen-u, ale či už s Paulom Rodgersom, alebo Adamom Lambertom to vyznelo skôr rozčarovane – než ako návrat veľkej skupiny. O ľuďoch sa zvykne vravievať rôzne s témou nahraditeľnosti. Vo všeobecnosti bytia a existencie nášho druhu sme pochopiteľne každý z nás nahraditeľný, ale v rockovej muzike Freddie rozhodne nikdy nebol a nebude! Noo – jeden chlapík ho ale dokázal celkom slušne zastúpiť, a aj spoločne na pódiu s ostatnými členmi celkom slušne zafungovala chémia práve toho dňa. Na Veľkonočný pondelok 20.apríla 1992 – na veľkom rozlúčkovom koncerte, na ktorý si aj po rokoch spomínam ako keby to bolo len včera – si s nimi „struhol“ pár songov Goerge Michael. Istú dobu sa viedli v médiách rôzne dohady, že to predsa len s nimi skúsi – ale kto vie, čo bolo na tom pravdy, no rozhodne sa on – paradoxne skôr ako popový spevák – najviac približoval k Freddiemu.
Hovorievalo sa o ňom ako o plachom chlapíkovi. V rozhovoroch pôsobil často skôr nesmelým a odovzdaným dojmom. Žil so svojou sexuálnou orientáciou v časoch, keď ešte aj v západnom svete to bolo dosť veľké tabu. Obzvlášť ak ste rocková hviezda a poľujú na vás paparazzi. Zabil ho AIDS. Konečná stanica vírusu HIV, ktorý môže vo vás kolovať roky – až kým ho doktori vo vašom tele objavia. Samozrejme, nájdu sa pokryteckí neprajníci, ktorí vám budú tvrdiť, že za to mohla jeho bisexualita – ale dúfam a verím, že žijeme už v dobe, keď každému aj priemerne inteligentnému človeku musí byť z dostupných informácií jasné, že sa to môže stať každému z nás. Naozaj každému! Lekári vravia aj o možnej perióde desiatich rokov, kým vírus v našom tele naozaj prepukne! A ubezpečujú nás, že s vírusom môžme žiť takmer plnohodnotný život aj možno nasledujúcich ďalších dvadsať (ale jasné, že nie v spol. plnej predsudkov a mýtov! :P ) . Freddie mal smolu v nešťastí, ak by sa nakazil niekedy v dnešných časoch, možno by sa dožil kľudne aj tej sedemdesiatky. Ale osudy ani dejiny sa na keby nepíšu.
V posledných rokoch a mesiacoch života vravel spoluhráčom „píšte mi, noste mi skladby, naspievam toho čo najviac len budem môcť!“ Posledné dva albumy (Innuendo, a Made in Heaven – ten vyšiel už posmrtne) sú plné pocitov a emócií, keď už to asi zrejme cítil.... Známe The show must go on, či Mama please, let me back inside, v jednom zo songov sa ako keby obzeral za svojím životom kde spieva The days were endless we were crazy we were young ; The sun was always shinin' - we just lived for fun ; Sometimes it seems like lately - I just don't know ; The rest of my life's been just a show ; Those were the days of our lives...................when i look and i find i still love you....
A aj my ťa stále milujeme Freddie, a nezabudli sme! Tak teda – hoc už iba tam hore:
HAPPY BIRTHDAY TO HEAVEN :-)
