Svoj vzhľad neustále mení. Spoznal som ju s nádhernými hnedými vlasmi. Viem, že už ich mala aj ryšavé a bolo obdobie, keď vtipy o blondínkach boli aj o nej, no dnes má až priam cigánsky čierne "háro". Po rokoch sa každý zmení, ale mám pocit, že oči sú vždy tie isté. A keď som sa zahľadel ... Videl som tam všetko čo sme spolu prežili.
Už veľmi dlho som ju chcel stretnúť, strašne som po tom túžil a sníval, že zažijeme to - čo kedysi, že to bude ešte krajšie, že si všetko vynahradíme čo nám nevyšlo. Niekde ju zastihnúť a pokecať si. Zrazu som však nevedel čo povedať, stál som tam ako taký stolný stĺp. Iba ju stretnúť, ale keď sa to stalo, tak som si uvedomil, že po tom v skutočnosti netúžim - je to asi niekde v nás - nikdy poriadne nevieme čo chceme.
Mala zas tú neuveriteľne dokonalú postavu, chémia pracovala úžasne, no - ja som ju už dakedy dávno zo svojej hlavy vymazal. A od tej doby sa mi zdala byť ako prízrak. Mám to v povahe - urobil som za ňou hrubú čiaru. Budúcnosť je taká lákavá a život krátky, snáď kvôli tomu má väčšina z nás problémy nájsť vhodného partnera na celý život. A vôbec: hľadáme si zakaždým takého, či už v zárodku vzťahu vieme, že to bude len na okamih? Veď koho z nás by tešilo byť roky sám, kým si ho (toho "ideálneho partnera") nájdeme? A tak chodíme s hocikým - veď je to lepšie ako samota, nemusí nikto o tom vedieť, že som s ňou len z dlhej chvíle - a už vôbec nie ona.
Všetci sme strašne zvedaví - to nás núti ísť ďalej a objavovať nové - veď ktoré milovanie s partnerom je to najvzrušujúcejšie? No predsa to úplne prvé, keď sa ešte len spoznávame ...- ale to už je iný príbeh.
Tak tam stála, tá čo ma vždy prenasleduje, stál som aj ja a šepla mi -Nechaj ma odísť. Išla, ale vedel som, že sa ešte stretneme a mnohokrát - bola to totiž moja minulosť.
