Všetko máš vo svojich rukách, vždy si to niekde v podvedomí tušil, ale všetci v tvojom okolí sa ťa snažili presvedčiť, že úspech a bohatstvo je pre iných. ´No už len na teba tam čakajú, už len na teba sú zvedaví´ - počúval si zo všetkých strán. Vraj pre tvoje dobro, aby si sa zbytočne nenamáhal. Aj tvoji rodičia to s tebou vždy mysleli dobre. Už len kvôli tebe sa nerozviedli. Si jedináčik, tak ako už by si ťa rozdelili? Mama - účtovníčka - pracovala dlhé roky ako ekonómka na miestnom ONV, ale po prevrate sa jej podarilo zamestnať v jednej banke a zostala tam doteraz. Otec sa vyučil za tesára a dnes pracuje v drevárskej firme, kde patrí medzi zodpovedných a usilovných robotníkov. Stále ti vravieval: ´Chlapče, drž sa remesla!´ No ty si ho neposlúchol, mal si svoje názory, išiel si si svojou cestou, tvrdohlavo a neustále. Vždy si robil všetko po svojom.
I dnes, keď si vošiel do miestnosti plnej kolegov - tak ako každé ráno - bolo už dosť neskoro. Slnko vyšlo dávno nad obzor, keď sa na teba vrhli tie nevraživé pohľady. Kruhy pod očami dávali všetkým navôkol znamenie, že si sa opäť veľmi nevyspal - dlho do neskorej noci si cvičil, ľahol si si až nad ránom. Šéfovi veľmi neprekáža tvoja nedochvíľnosť. Prácu si vždy spravíš poriadne, nápady prinášajú firme obrovské zisky, vďaka tebe stúpol obrat za posledný rok o 25%- čo na tom, že občas zmeškáš rannú poradu...
Všetkým spolupracovníkom ležíš riadne v žalúdku, jak sa vraví - už ti ani nevedia prísť na meno. Prišiel si do firmy o veľa neskôr ako mnohí kolegovia a teraz "lížeš" tú smotanu, na ktorú si robili chúťky. Ale zabudli na dôležitú vec: chýba im tvoja pracovitosť, usilovnosť, zmysel pre disciplínu, chuť učiť sa a mať rešpekt a úctu. Ako keby ti hádzali polená pod nohy - majú strach, že ich predbehneš. No dnes ráno, sa trošku na teba usmiali, povedal si im totiž: "Odchádzam! Môžte sa na môj flek vrhnúť ako psi na slaninu, veľa šťastia páni. "
"Šéfe, ja končím!" - tvoj hlas zmrazil všetky jeho myšlienky v tej prešedivenej hrive, ktorá ukrýva určite mnoho múdrostí skúseného chlapa zrajúceho ako víno.
"Čože?" - už ani sám neveril tej opakujúcej otázke, bál sa toho, že počul dobre - a ... počul dobre.
"Ja končím! Som tu fakt spokojný, ale musím sa posunúť vo svojom živote niekam inam. Vážim si všetko, čo ste pre mňa urobili, ale - (chvíľa ticha) - ja naozaj končím. Viete, že strašne rád hrám na gitare, nikdy som sa tým netajil, ale už to nestíham zvládať. S kapelou máme čím ďalej - tým viacej vystúpení. Na jar nás čaká nahrávanie ´cédečka´, chcem sa vo väčej miere venovať hudbe - je to môj život, pre-to som sa narodil! Časovo to už nestíham a tak som sa musel rozhodnúť."
Šéf - síce znepokojený, ale so situáciou zmierený - povedal: " a koho ja teraz na tvoje miesto dám?."
"Za dverami je spústa mladých dravcov, ktorí sa idú potrhať o môj džob. Urobia čokoľvek, aby boli úspešní."
"Nie, oni urobia čokoľvek, aby získali moc! - a to s úspechom nemá nič spoločné. Ale aj tak ti prajem veľa šťastia, nech sa ti darí (náhle vstal od stola, rezko k tebe podišiel a podal ti ruku). "
Vo dverách si sa ešte otočil, vedel si, že sa v tejto miestnosti už nikdy nezjavíš - a aj keď už šéf sedel znovu v koženom kresle za svojím mohutným stolom, videl si ten jeho úprimný pohľad. Ani smútok, ani hnev, ani úsmev, ani iné dojmy... - v tých očiach si videl uznanie. On jediný totiž nebol vo firme zlodejom snov! A preto sedel v kancelárii s nápisom na dverách riaditeľ.