Možno jeho úmyslom bolo poukázať na určité problémy vzhľadom na nadchádzajúce komunálne voľby v Ružinove (a jeho reakcia na isté vyhlásenie jedného z kandidátov na starostu MČ), avšak forma a spôsob, aký si zvolil boli viac ako nešťastným riešením. V nasledovnom blogu sa snažil všetko vysvetliť a uviesť na pravú mieru a hoci ten pôvodný príspevok vymazal, vďaka vyrovnávacej pamäti internetových prehliadačov niektorých užívateľov na sociálnej sieti fb bolo možné si prečítať aj ten pôvodný. (len tak pre zaujímavosť - tu by bolo vhodné pripomenúť, že všetko čo na internete napíšeme a hoci následne zmažeme, neznamená, že to "tam", alebo resp. "niekde inde" aj tak neostane! :-)
Pred týždňom sa však stala príjemnejšia záležitosť. V hokeji. Dušan Pašek (len pár dní po prestupe z Košíc do Piešťan) vo vzájomnom dueli v Steel-aréne strelil hattrick, pričom mu domáci fanúšikovia tlieskali a skandovali jeho meno. Ako sám priznal, zostal z toho príjemne prekvapený, aj kvôli tomu, že je rodený Bratislavčan. To v najväčšej metropole Slovenska sa zas dejú pre zmenu iné veci! Za Slovan strieľa góly ako na bežiacom páse rodený Košičan, známy aj pod prezývkou "Maďar". V hľadisku jemu a aj celému zvyšku tímu držia prsty Slováci zo všetkých kútov Slovenska bez ohľadu na pôvod a rodisko spolu s - zrejme určite - prevahou domácich fanúšikov. Žeby sa v prístupe - aj - ultra ortodoxných či verne oddaných fans blýskalo na lepšie časy ?
Taktiež nikto nerieši v hokeji či vo futbale pri veľkých úspechoch našich reprezentácií, kto odkiaľ pochádza. Tí, ktorí stoja pri klubových zápasoch na opačných stranách "barikád", sa zrazu objímajú a potliapkávajú. Spoločne smútia, spoločne oslavujú, spoločne na štadiónoch skandujú. Nikto neriešil napr. v časoch Vlada Weiss-a, že je Bratislavčan, nikto nerieši v dnešných časoch, že Ján Kozák je Košičan. Ak to ide v športe, prečo je to také ťažké v spoločnosti?
I napriek tomu verím, že tá doba aj tak už prišla, keď môžem pokojne v BA povedať "Som Košičan" a v KE "Som Bratislavčan". Pojmy ako tolerancia, empatia, pokora sú v našej spol. ešte stále dosť mizerne etablované, ale pracujeme na tom. Teda; možno naivne verím, ale tajne dúfam :-)
