Je prirodzené, že človek sa ocitá v životných situáciách, kedy by najradšej položil jasnú a konkrétnu otázku a dostal na ňu jasnú a konkrétnu odpoveď. Či sa jedná o zmysel situácií, víziu budúcnosti, riešenia vzťahov, pohľad na udalosti vo svete von, či vo vnútri štátu, mesta, či konkrétneho človeka. Keď si nevieš poradiť, sú tu kamaráti, či rodina...ideš, pýtaš sa. A miesto toho, aby sa človeku ujasnili veci, nadobudne toľko rôznych alternatív, koľkých ľudí sa pýtal a zamotá sa ešte viac nie len v obsahu svojich myšlienok, ale obohatí sa a premýšľa o obsahoch tých druhých. Riešenie tak nemá šancu byť to jediné správne, objektívne. Ani vnímanie druhého človeka, ani práce, ani materiálnych vecí, ani spirituálnych, výchovných atď. Keby som mala vybrať slovo na otázku Aký človek naozaj nie je? tak by to bolo slovo ,,objektívny". Mix hormónov, ktoré telo produkuje každú chvíľu ovplyvňuje naše správanie a nevieme si vytvárať vlastný pomer pozitívnych i negatívnych emócií. Zážitky z detstva, hoci si mnohé aj nepamätáme, formovali základ ďalšieho vývinu. Ľudia, ktorých sme stretli, situácie, ktoré sme prežili, skúšky, ktoré sme (ne)zvládli a mnohé ďalšie možno kompletne nevymenovateľné časti skladačky vybudovali mechanizmus riešenia situácií. Tento stroj však má súčiastky, ktoré sa nedajú reklamovať, pretože náhrady neexistujú.
Čo sa javí ako schodná cesta je snažiť sa poznať vlastný stroj produkujúci výsledky a nepovažovať ho za prototyp. Táto úvaha vznikla na základe výroku C.G.Junga: ,,Ľudský duch je stále mladík, obetuje všetko pre novú technickú vymoženosť, ale má sa na pozore pred tým, aby svoj pohľad neobrátil dovnútra." Je predsa dôležité venovať si čas na úvahu, lebo v čase záťaže sa sila ukáže.
