A od tej chvíle, keď sa ma Boh "dotkol" a skrze toho kazateľa mi položil tak dôležitú otázku pre pokrok a vzťah smerom k Nemu, nad tou otázkou neustále premýšľam!!! Vždy, keď idem na sv. omšu, mi v ušiach, ale predovšetkým v sdrci, znejú otázky: "Prečo si sem prišla?", "Čo chceš, aby som Ti urobil?", "Za koho ma pokladáš?"... My ľudia, si mnohokrát ani neuvedomujeme, že Boh nás volá, pýta sa nás, dotýka sa nás, vedie nás. Len my sme akosi príliš "neuvedomelí", nepočujúci, nedotknuteľní, ignorujúci... sme hluchí, hoci počujeme Jeho hlas. Nie som náboženský fanatik, ani nesúhlasím so všetkým, čo robila a robí cirkev, kňazi, veriaci, no, neprináleží mi súdiť... Náboženstvo nie je o pravidlách, o zákazoch, o tom, čo smiem a nesmiem, o tom, čo ma postihne, keď neurobím to, čo je napísané v Písme... Ja sa snažím žiť podľa vôle Toho, ktorý je Cestou, Pravdou a Životom. A viera nie je ani o citových zážitkoch!!! Veriť a ostať verný nie je vôbec ľahké... Aj sám Ježiš povedal: "Budú Vás nenávidieť pre moje meno...mnohí budú Vami opovrhovať...posielam Vás ako baránky medzi vlkov..." Viera je predovšetkým dar a Boh nikoho nenúti, aby v Neho veril. Dal nám až príliš slobodnú vôľu, lebo nás až priveľmi miluje... "do krajnosti", bez hraníc, až na smrť - taká je Jeho láska k nám!!! A hoci je mnoho dôvodov, pre ktoré by niekedy bolo "ľahšie" neveriť v Neho, občas aj zdanlivo a naoko "výhodné" opustiť Ho, jedno je však isté, že On miluje aj tých, ktorí Ho zradili; tých, ktorí Ho opustili; tých, ktorí Ho zapreli; tých, ktorí padli; tých, ktorí sa za Neho hanbili; tých, ktorí Ho málo milovali; tých, ktorí Ho nenávideli... lebo On je dokonalá láska... a Jeho prísľub (daný prorokom Jeremiášom) mi v týchto ťažkých dňoch nadovšetko stačí a napĺňa ma pokojom: "Aj keby vlastná matka na Teba zabudla, Ja na Teba nezabudnem!!!" A Vy, ktorí Ste veriaci, skúste si aj Vy, keď vôjdete do chrámu, položiť otázku: "Prečo som sem prišiel?"... a možno prídete na odpoveď, ktorú Ste nečakali. Lebo Boh je plný prekvapení...
Prečo ste sem prišli?
Tak, ako aj každý rok, aj tento som sa rozhodla ísť na púť na Mariánsku horu do Levoče. Zhruba 43 km mi dali poriadne zabrať, keďže tento rok sme sa po prvýkrát podujali putovať inou, podľa mňa náročnejšou, trasou. Ale, na druhej strane, bolo to správne rozhodnutie. Lebo, akosi sme si už "zvykli" a nič výnimočné, či "duchovne" iné sme necítili, či nevnímali. Stačilo len zmeniť stereotyp, urobiť zmenu, opustiť zaužívané... a výsledok, v podobe duchovného znovuzrodenia, sa okamžite dostavil. A možno až tento rok som spoznala rozdiel medzi náboženskou turistikou a ozajstnou púťou!!! Ale to, o čom sa chcem podeliť aj s Vami, je trošku iného charakteru. Veľmi osobného... až intímneho! Keď sme už unavení, a otlakmi a horúčavou zmorení sedeli na Mariánskej hore počas polnočnej sv. omše, odrazu zazneli slová, ktoré mi, nebojím sa povedať, ale zmenili chápanie, či skôr nazeranie na moju vieru. Boli to slová, ktoré prenikli celým mojím telom a zobudili všetko to "spiace" vo mne! Bolo to, akokeby ma bol niekto oblial studenou vodou... studenou až natoľko, že mi to zobralo dych... A možno ma aj niekto oblial...a bol to sám Boh! Tá otázka znela: "Prečo ste sem prišli?"
