Ale ja si hľadám vlastné blaho, pokoj. To, či si šťastena našla miesto v politike, ma nezaujíma. A či je môj život šťastný? „O šťastí viem iba málo, niečo som vyčítal z kníh", tvrdí Igor Timko, súhlasím, viem o ňom málo. „Je vraj jak motýľ, preletí a vyrazí dych", stopercentná zhoda! Ak prežívam šťastie, väčšinou to netrvá dlho. Eufória pominie po niekoľkých radostných výbuchoch a ja si uvedomujem, že je odrazu preč! Ale, nič netrvá večne. Aj šťastie...
A čo je tým šťastím pre mňa? To, že ho nakoniec vždy nájdem v priemernosti života! Nepotrebujem na to filozofiu existencializmu a jej hraničnú situáciu na uvedomenie si krehkosti života, ani bohapustých bláznov z New Age, ktorý by ma nútili ho hľadať v mojom druhom tele. Nemám záujem o ľudí, ktorí mi ho chcú nasilu privodiť cez nejaký jogistický blud a spojením nejakého individuálneho JA s univerzálnym Bytím! Netúžim po Tibete a jeho "zázračnej" medicíne, ani Mekka a Medina nemajú to, čo hľadám. Ďakujem, neprosím... Mám svoje vlastné šťastie.
To, že ráno vstanem, absolvujem hygienický rituál, odídem do školy, z ktorej sa vrátim opäť domov k "svojim" s niečím novým. To je predsa moje šťastie a nikomu ho nevnucujem, ako tí hrdinovia z únie či mesiášskeho "Nového svetového poriadku"... A tak už môžem vravieť o šťastí...
Ale to svoje šťastie, si každý musí nájsť sám.
