Všade rozprestrie svoju bielu, sivú, odtiene modrej, dáku hneď. Ako keď Viktor zhodí župan po návrate z kúpelne a chvíľu niet kam stúpiť.
Keď sa vonku čokoľvek farebné zjaví, už aj to dostane po prstoch ľadovou palicou. My, absolventi starej školy, vieme, čo to je dostať palicou po prstoch.
Od istého veku sa aj moje telo rozhodlo so zimou nekamarátiť a úpenlivo čaká, kedy budú páliť Morenu. Ale občas ho prinútim zaspomínať si na časy, keď som ešte hrával hokej, a potrápiť korčule.
Alebo sa vyberiem brodiť sa snehom s foťákom a Horácom - našim psom. Len tak. Hľadám tiene a farby bez nároku na umenie. Len tak pre radosť.
Je náročné presvedčiť Horáca, že oblizovať objektív nie je najlepšia zábava a že v jeho záľube v otretí sa o ľudskú nohu v najprudšom behu nevidím žiadne čaro. Skôr naopak. Modriny na mojich stehnách a lýtkách vedia o tom svoje.
Zatiaľ najviac na toto stretnutie tretieho druhu doplatil nemenovaný člen našej rodiny. Nevšimol si, ako sa Horác veselo rúti dolu kopcom.
Akcia ako taká prebehla veľmi rýchlo.
Nespútaná Horácova radosť zo zväčšujúcej sa kinetickej energie.
Bum !
Nohy hore. Zvyšok tela na zľadovatenej zemi.
*:°°xy**""**°!
Horácove nechápavé pohľady typu : Čo je? Však som len bežal. Čo zas máte?
