Cez vianočné sviatky - v čase rozprávok som si spomenul, ako na mňa zapôsobila jedna
od Ľubomíra Feldeka. Bola to rozprávka O hluchej babke a vnúčikovi Zlatúšikovi. Nepamätám si text, iba vnem. Čítala mi ju sestrenica Alžbeta, ktorú sme tak doma nikdy nevolali. Je to jedna z najstarších spomienok. To, čo dospelým pripadalo možno vtipné, na mňa pôsobilo ako horor.
Nepoznám dieťa,ktoré nerado počúva rozprávky. Dnes na ich čítanie nie je veľa času,
ale o to sú dôležitejšie. Budujú vzťah medzi tým, kto číta, a tým, kto počúva.
A ja mám dodnes Betku veľmi rád.
Prikladám jednu kratulinkú rozprávku na dobrú noc. Pre tých, čo by chceli čítať,
a pre bosorku, samozrejme.
Auto
Kde bolo, tam bolo,
nudilo sa v garáži.
Ťukalo si na čelo:
Veď mňa nikto nestráži!
Kde si toľko, bosorka?!
Rozprávková vozovka
čaká, kým sa zapráši.
Vyrazíme zvečera.
Z čokolády káčera
pozdravíme po ceste.
Daruje nám hrnček var:
"Misku veľkú na lekvár
mojej mame zaneste!"
Popri kopách zmrzliny,
z marcipánu doliny
prefrnkneme veselo.
Pepermint a škorica,
pelendreky, krupica,
cukrom všetko zbelelo.
Cez cestu spadol s makom slíž.
Si ešte hore?
A či spíš?
