Nie som politológ ani ekonóm, a preto nebudem hovoriť, čo bolo pozitívne a čo negatívne na eurovale, páde vlády a všetkom, čo sa za posledný týždeň udialo na našej politickej scéne.
To, že niečo nie je v poriadku, naznačuje fakt, že čatejšie ako obvykle vo vyhláseniach politikov počuť jedno z politických zaklínadiel. Politici sa k nim uchyľujú, keď nevedia alebo nechcú vysvetliť prečo, konali tak, ako konali.
Prvým zaklínadlom u nás po roku 1989 bola veta o mlčiacej väčšine. Tragikomické je, že pri prvej príležitosti mlčiaca väčšina poslala jej autorov do politického zabudnutia.
Dnes zase počúvame od našich pravicových politikov, že politika je umenie možného. Je mi jasné, že je na tom kus pravdy. A že, keď všetci robia to isté, asi niečo na tom bude. Ale zároveň dodávam, že to nemusí automaticky znamenať, že je to správne.
V súvislosti s posledným dianím v našom parlamente mi napadajú dve historické paralely.
Som stopercentne presvedčený, že nejaké podobné zaklínadlo o umení a politike si vraveli aj Chamberlain a Daladier (obaja pravičiari), keď zrádzali Československo pri podpisovaní Mníchovskej dohody, ktorá bezprostredne viedla k Viedenskej arbitráži a dlážila cestu k II. svetovej vojne.
Aj v roku 1948 si zahrala pravica politické šachy, ktoré vyústili do udalostí známych ako Február 1948. Hlavný rozdiel je v tom, že vtedy jej šlo o zbavenie sa komunistov, kdežto dnes o elegantné spojenie sa s ľavicou, s čím koketovala už zhruba pred rokom a pol, len sa bála, že stratí tvár.
Čo priniesli hrádky jedných (1938) aj druhých (1948) pre celé generácie Európanov vieme všetci. Čo nám prinesú tie dnešné ešte netuší nik, ani ich samotní aktéri. Našťastie v terajšom letopočte chýba magická osmička.
