Prázdne námestie po krajoch obsypané olaskými Cigáňmi. Cimbalová muzika znejúca zo zastrčenej vinárne, lenivý horúci vzduch prevaľujúci sa na slnkom vypálenom trávniku.
Na prázdniny som chodieval autobusom. Prvýkrát som cestu do Zámkov absolvoval sám ako desaťročný. Polomŕtvy od nudy a tepla som počítal zrelé čerešne pri ceste. Od Milanoviec vo mne rástla nervozita, či ma bude nagypapa čakať a či podľa starého rituálu pôjdeme do cukrárne za peniaze, ktoré tajne ušetril z nákupov. Nikdy nezabudol pripomenúť: "Ale starej materi nepovedz!" Dnes si myslím, že to bola iba hra a nagymama o všetkom vedela.
Milanovce boli jediná dedina, ktorú som si pamätal. Veď otec bol Milan.
Nagypapa bol sivovlasý plecnatý chlap s priezviskom z juhovýchodného Grécka rozprávajúci príbehy z čias Rakúsko-Uhorska.
Naša prvá cesta viedla, samozrejme, do cukrárne. Ešte na autobuske sme míňali skupinu olaských Cigáňov. Spoza žltých, červených, zelených sukieň starých Cigánok proti mne vyskočilo Cigánča s otvoreným bičakom. To bol adrenalín! Nie dnešné PC strielačky.
Spomenul som si na to, keď som cez leto vyberal peniaze z bankomatu povyše bývalej cukrárne. Štefánikova bola skoro prázdna. Možno aj slepá žobráčka chýbala. Popred gymnázium šiel pár. On vpredu, ona 5 metrov za ním. Typicky tichým spôsobom reval do mobilu na celú ulicu.
"Veď šéfko! Veď nebuď taký! Jak móžem byť v Krupine, keď som v Nových Zámkoch. Šak ti to vravím. Jááj, šééfko! Šak ma nezabííjaj za živa!"
Nové Zámky mali pre mňa vždy zvláštnu korenistú atmosféru.
A možno chlapík s mobilom bolo to Cigánča s bičakom.
A možno ho mal aj vo vačku.
Ktovie.
