Už pred dvadsiatimi rokmi bolo jasné, že informácii v treťom tisícročí bude obrovské množstvo. Ale asi iba málokto tušil, že ich bude až takto veľa. Dnes nedokážeme ani len odhadnúť, koľko ich bude o ďalších dvadsať rokov.
Sme zahltení informáciami. Ešte na vysokej škole som bol frustrovaný, keď sa v spoločnosti hovorilo o niečom, čo som nečítal. Postupne som zistil, že jednoducho nie je možné prečítať všetko a ani to nemá zmysel. Musíme selektovať. Vyhľadávať informácie, ktoré práve potrebujeme, a tie použiť. Ak ich vieme použiť. Či už intuitívne alebo sme mali šťastie, že nás to niekto naučil.
V predchádzajúcom článku sme povedali, že vzdelávanie je oboznamovanie sa s myšlienkami. Zámerne sme nepovedali s vedomosťami. Myšlienky hýbu svetom, nie vedomosti. Vedomosti sú iba kocky, ktoré myšlienky posúvajú - postavia z nich dom. Bez myšlienky by kocky zostali navždy kockami.
Z napísaného vyplýva, že informácií je príliš veľa, aby sme ich vedeli všetky obsiahnuť, a dôležitejšie je aj tak to, ako s nimi dokážeme pracovať. A tu sa dostávame k úlohe školstva.
Dnes nemôže byť školstvo iba o vedomostiach. Samozrejme, bez nich to nejde - bez tých najdôležitejších - takisto, ako sa v niektorých prípadoch nezbavíme memorovania (násobilka, cudzie slová, ...). Školstvo však nemôže byť na ne zamerané prioritne, tak ako je tomu dnes. Priorita musí byť v tom, aby sme učili ako vyhľadávať a používať informácie. Aby sme učili myslieť, učiť sa a tvoriť. Tieto myšlienky sa do povedomia verejnosti laickej aj odbornej dostávajú veľmi pomaly, napriek tomu, že im už rastie brada.
Dnešná doba má úžasnú výhodu. Slovensko už nie je ostrov, ako tomu bolo ešte pred pár rokmi, kde o informáciách rozhodovali politici alebo majitelia médií. Internet zmenil alebo úspešne mení aj intelektuálne schátrané srdce Európy.
To je vec, ktorá mňa pesimistu, napĺňa úžasným optimizmom, až si myslím, že je to nezdravé. Viac ako desať rokov tvrdím (zase veľmi zjednodušene), že školstvo netreba reformovať. Treba ho úplne zbúrať a postaviť nanovo. Sú veci v spoločnosti, ktoré sa reformovať nedajú, a ak ich nezmeníme skolabujú. Toto je scenár, na ktorý je odsúdené aj školstvo. Nie vzdelávanie. Školstvo v dnešnej podobe nedokáže adekvátne reagovať na stále sa zvyšujúce tempo zmien v spoločnosti.
Nikto v mojom okolí ma nechcel pochopiť. Ešte pred dvoma rokmi, keď som túto myšlienku povedal pred asi dvadsiatkou učiteľov považovaných za časť kreatívnych lídrov nášho školstva, nenašiel som žiadnu odozvu. Už som si začal namýšľať, že som sám ako prst, a pomaly prepadať depresiám. Ale nie je to tak. Stačí sa mrknúť na net a nájdete to. Nie všade, ale už to tam je. Jeden príklad za všetky - TEDx Praha 2010. Doteraz sa hovorilo iba o reformovaní školstva. Dnes už o jeho kolapse. O hľadaní nového modelu vzdelávania, bez súčasného postavenia školy ako dominujúcej inštitúcie alebo úplne bez nej. Kríza školstva je globálny problém, nie iba problém Slovenska. Už to dozrelo do štádia, keď situácia začína byť neudržateľná.
Na to, aby sa dali myšlienky realizovať, musí dozrieť aj spoločnosť, musia byť vytvorené podmienky. Pamätáme si heslo Poručíme větru - dešti. No neporuli sme. Veda ešte nebola a stále nie je na tej úrovni (a navyše je to blbosť). Všetci na Slovensku budú schopní komunikovať po anglicky. No nebudú (v dohľadnej dobe určite nie, hoci je to dobrá myšlienka). Nie sú na to vytvorené podmienky.
Ale na radikálnu zmenu školstva už podmienky sú. Ľudia si začínajú uvedomovať nevyhnutnosť zmeny.
Príliš dlho počúvame, že bez školstva a vzdelávania to nejde a nepôjde, že sa to dá do poriadku a aké to bude úžasné. A v tomto bode zdochol pes. Vidíme iba, že bez reálnej podpory školstva to ide, bez vzdelania to ide. Len nikto netuší dokedy. Ani majiteľ koňa, ktorý mu nedal tri dni žrať, netušil, že kôň sa nenaučí nežrať a vydrží iba tri dni.
V predchádzajúcom článku sme napísali, „že najväčším problémom slovenského školstva je, že naša spoločnosť neprikladá vzdelaniu a vzdelávaniu dostatočnú dôležitosť."
Ako docieliť, aby sa táto situácia zmenila? Jednoducho. Človek si váži iba to, na čom je finančne zainteresovaný.
To znamená, že
1. treba ozdraviť ohodnotenie kvalifikovanej práce. Nemôže človek s vysokou školou zarábať menej ako človek so stredoškolským vzdelaním často aj bez maturity (až na špecifické prípady). Tak to funguje vo vyspelých štátoch, kde v profesiách, na ktoré sa vyžaduje vyššie vzdelanie, je aj vyššie platové ohodnotenie (v protiklade s tým lekári, učitelia na Slovensku). Musí platiť pravidlo, že za vyššie vzdelanie je vyšší príjem.
2. rodič musí vedieť, že investícia do vzdelania sa mu v budúcnosti vráti v lepšom spoločenskom postavení jeho detí.
(Niekto môže namietnuť, že to je záležitosť súkromného sektoru. Určite, ale o už spomenutých platoch lekárov a učiteľov môže rozhodnúť štát.)
Keď vyriešime toto, môžeme začať hovoriť o tom:
1. čo učiť,
2. koho to učiť,
3. ako ho to učiť,
4. kto ho to má učiť,
5. a v akom vzdelávacom systéme učiť, aby to bolo efektívne.
Ale pred tým si musíme položiť ešte jednu otázku. A o tej nabudúce.
Richard + Mirka
