Teraz bývam na dedine. Takej milej, drobunkej, pokojne sa kotúľajúcej svojimi dejinami.
Mám veľmi rád návrat domov z roboty, keď je teplo. Sadnem si von pod orech. Očkom pozorujem naše dve rybičky v jazierku. Krúžia každá svojim smerom a vždy, keď sa stretnú, uštipačne prehodia : "Zase ty?!"
Spevavce opakujú mantru lásky a oči sa poooomaaaalyyyy zatvárajú.
A vtom! Zrazu! Dačo "zblákne"!
Fu! Už som skoro zaspal. Ale našťastie nejaký dobrák vymyslel obecný rozhlas. Ten bdie nad nami. Nad našou činorodosťou, aby sme život, nedajbože, podaromnici neprehajdákali napríklad spaním. Radostne zahrá rezkú nôtu. Slovko prerečie. Dôvod si vždy nájde. Či už, že dáky zúfalec prišiel pred obecný úrad lacné montérky predávať alebo Mariška zase po roku slávi životné jubileum a jej rodinní príslušníci sa rozhodli radostnú novinu spoluobčanom oznámiť.
Nie každý má to šťastie, že rozhlas počuje bez problémov. My patríme akoby k vyvoleným. Stĺp s ampliónom stojí rovno pred našim domom. Presne 256 centimetrov od domu.
Už sa teším na jar. Hreje ma vedomie, že náš obecný rozhlas v decembri zrekonštruovali. Miesto jedného ampliónu mi teraz na stĺpe pred domom hučia tri. Chýba už len jeden. Ten, čo by hučal do neba. Ale ja nestrácam nádej. Aj na ten raz našetríme.
