Prší... chladné kvapky tvár mi kropia,
v zákutiach temných svojej duše blúdim zas,
nachádzam v nej chvíle, ktoré mnoho dní trápia,
spomienky, ktoré hrejú i behá z nich po chrbte mráz.
Spomienky, i mnoho liet staré, zabudnuté mali byť,
točia sa, prúdia, jed z nich v žilách páli, oheň horí,
sťa plachá laň túžim sa pred nimi utiecť, v chladnej temnej nore sa skryť,
kvílim plná rán hlbokých, bolesť môj život borí.
Prší... dážď so slzami sa mieša, zúrivo tvár bičuje,
blúdim mestom, hladám dušu rovnako zranenú, spriaznenú,
všade však ľud opitý egom a mamonom, nikto môj nárek nečuje,
pochopenie žiadne, ľudia bezhlavo sa za čímsi ženú.
Nehľadia naľavo, napravo, nikam, zdá sa mi,
dušu svoju za mincí pár škaredo zapredali,
bremená starostí každodenných ovenčené tŕňami
lásku už necítia, nenávisťou ju do prachu udupali.
Prší....na oblohu nočnú svoj zrak upieram,
túžim po niečom, čo utíši plač mojej duše skrúšenej,
kričím, volám, Bože, pomôž, trápením hriechom umieram,
niet pre mňa útočisko, pre žiadosť očí a srdca vo víre sveta stratenej.
Prší.... a zrazu prichádzaš Ty, hojivým balzamom moje zranenie potieraš,
do náruče svojej hrejivej lásky plnej jemne sťa matka ma chopíš,
smútok a hnev sa v okamihu stráca, temno a mrákotu z duše odhánaš,
na pevné nohy staviaš, v ústrety novým dňom sa vydávam, Ty ma strážiš.
Dakujem Ti, Pane... s Tebou každý deň je dar vzácny.
