Jej 17 ročná gymnazistka má nádor. Zlý nádor. Liečia sa už rok.
Mamina pracovala ako účtovníčka, živnostníčka. Od kedy jej ochorela dcérka, venuje sa len jej. Čas trávia spolu striedavo na onkológii a doma v mestečku na severe Slovenska. Chemoterapie, ožarovania, onedlho operácia.
Doma sú zatiaľ traja študenti sami. Vysokoškoláčka - prváčka - a dvaja stredoškoláci. Super decká. Pochopili, že musia byť oporou mamine aj sestre. Snažia sa zarábať peniaze brigádami, šetria každý centík. Najbližší príbuzný - babka - býva asi tridsať kilometrov ďaleko.
Najviac energie im dáva chorá ségra. Keď jej oznámili, že liečba nezaberá, rázne zavelila: "Nahodiť sa a ideme vyraziť do mesta!" Deti dokážu byť nesmierne statoční bojovníci. My, dospelí, by sme si z nich mohli často brať príklad.
"Ako vám môžeme ešte pomôcť?" ďalšia moja otázka mamine.
"Hanbím sa už za to, že mi posielate peniaze a ja pre vás nič nerobím." Tichým hlasom pridáva:" Keď nie som s dcérou na onkológii, nemohla by som vám to chodiť odpracovať?"
Slzy jej tečú z očí...
Pršalo. Aj nebo plakalo...
