Odpovedajú úprimne. Nevedia, že Quatro som niekedy osobne zakladal. "Ako môžete nakupovať na splátky, keď nikto z vás nepracuje?" pokračujem vo vyšetrovaní rodiny, kde otec a mama majú sedem detí a každé z detí má už vlastnú rodinu. "Naša mama robí pomocnú silu v kuchyni." "Aha," odpovedám veľavýznamne a hneď posielam sms do firmy s požiadavkou na overenie. Za tri minúty prichádza odpoveď: " Za šesť rokov mali 13 zmlúv. Nemeškajú ani s jednou, jedinou splátkou."
Od vtedy som navštívil túto osadu mnohokrát. Bol som aj v iných. Lomničke, Veľkej Lomnici... Chcel som veci pochopiť, zažiť, nasať. Vytvoriť si vlastný názor. Ale v Batizovciach som sa vždy cítil tak nejak najlepšie. Jedol som s nimi rezne, klobásy, niekedy sme si dali pohárik vodky, diskutovali o ich problémoch.
"Koľkí sú takí ako vy, že sa im dá plne veriť?" pýtam sa. " Asi dvadsať percent. Ale je tu asi rovnaký počet aj takých, ktorým by sme my sami nepožičali ani korunu. Nevedia si rady sami so sebou a ani so svojim životom." "Hmm, takých je dosť aj medzi nami, bielymi," preletelo mi hlavou.
Pri stole sa so mnou hrá malé dievčatko. Zlatá okaňa. Šibalský úsmev od ucha k uchu. O chvíľku príde chlapček. Ten je ale bledý a smutný. Nádor v brušku. O pár mesiacov aj jeho rodičia začnú dostávať pomoc od Dobrého Anjela.
Bratia z Batizoviec asi pred troma rokmi. Martinko, ktorého držím na rukách, je jeden z viťazov nad zákernou rakovinou.
"Ako vám môžem pomôcť?" znie moja klasická otázka ako vždy, keď mi srdce hovorí, že treba niečo spraviť. "Pán Kiska, dajte nám prácu. Chceme robiť a všade, kde prídeme a vidia, že sme cigáni, zatvoria pred nami dvere. Do telefónu povedia, že určite nás zoberú, ale keď nás zbadajú, tak zrazu prácu nemajú."
Niektoré veci sa ťažko vysvetľujú. Napríklad, že pokiaľ nemajú vzdelanie, tak bude stále ťažšie a ťažšie si nájsť prácu a že to nemá nič spoločné s farbou pokožky. Že k tomu, aby sa dalo vedľa niektorých z nich každý deň sedieť, treba zo seba odstrániť svoj zápach, ktorým nasiaknu v chatrčiach. A že predsudky v nás, bielych, sú za tie desaťročia tak vžité, že neveríme, že nás neokradnú alebo neoklamú na prvom kroku.
Tá istá osada o sedem rokov neskôr. Tento týždeň.
Pred pár dňami prišli kukláči s besniacimi vlčiakmi. Scéna ako z vojny. O chvíľku sa zjavili buldozéry a zrovnali tri chatrče so zemou. Nelegálne, čierne stavby. Tisíce ľudí na Slovensku začalo tlieskať a skandovať: "Konečne. Aj cigáni musia dodržiavať zákon!"
Sedím so smutnými a bezradnými chlapmi. V chatrči, čo ešte stojí. Vodku odmietam. Apoň klobásu zjesť musím. Inak by som urazil. "Bojíme sa, pán Kiska, bojíme. Veď v tých chatrčiach bývame my, cigáni, desiatky rokov. Kam sa podejeme? Čo sa to deje? Čo máme robiť? " Vedia, že stavby sú tam načierno. Vedia, že by tam nemali stáť. Ale takto žili aj ich rodičia a preto ani oni nikdy nemali pocit, že robia niečo tak zlé. Veď na tých pozemkoch na kraji dediny, kde si postavili chatrče, sa nepásli nikdy ani len kozy. Elektrika, voda, odvoz smetí. Všetko platia. A zrazu buldozéry a psy?
Od strachu je blízko k útoku. Už sa začínam báť aj ja. Policajt zastrelí troch cigánov, cigán znásilni biele dievča, skíni zbili cigánskeho chlapca, cigáni okradli dôchodcu... Eskalujeme napätie na rasovom základe. Všetci cigáni sú svine... Nenávidíme, zovšeobecňujeme. Hľadáme vinu v iných a sami sa zabudneme pozrieť do zrkadla.
Skutočne tu takto na Slovensku chceme žiť? Postavíme múry? Nakúpime si zbrane? Budeme sa bát vyjsť von?
Riešenia sú. Žiaden problém, ktorý sa kopí roky alebo desaťročia, sa ale nedá vyriešiť za krátku dobu. Ale hlavne ho niekto musí chcieť riešiť! Poznám viacero ľudí, ktorí majú výborné a koncepčné návrhy. V nich určite nič nie je cigánom darom. Veci zadarmo ich len kazia.
Chce to ale, aby tí hore pochopili, že nemajú schovávať hlavy do piesku s nádejou, že počas ich vládnutia sa nič kritické nestane a oni si v kľude budú uživať zlatokopecké roky. Aby sa k problému postavili ako chlapi! Aby pochopili, že ak napätie, ktoré tu rastie, prekročí určitú hranicu, tak tu budeme mať skutočný, ale skutočný problém.
"Pán Kiska, môžem vás o niečo poprosiť? Moja dcéra sa učí anglicky, ale nikto u nás jej nerozumie a my by sme chceli vedieť, ako jej to ide." V dverách stojí moja malá okaňa spred siedmich rokov, dnes už veľká slečna a pustí na mňa príval anglických slov. "Viete, keď sa naučí anglicky, určite si prácu nájde. A ozaj, nezamestnáte niekoho?"
P.S.: Pre všetkých tých, ktorí skrytí pod prezývky o chvíľu spustíte nával špiny na cigánov a na mňa. Prosím, nájdite odvahu tak, ako my všetci, ktorí blogy píšeme. Povedzte svoje skutočné meno, ukážte svoju tvár.
Alebo, viete čo? Kašlite na to. Spravte niečo lepšie. Pomôžte cigánom dostať sa tam, kam mnohí tak chcú. Do p...e! Do práce!
Ďakujem.
