Keď sa rozprávam s rodičom, ktorému práve zomrelo dieťa, tak netuším, neviem, čo povedať. Každá veta mi pripadá ako najväčšia fráza, ako najväčšie klišé, aké som kedy vyslovil...
Do Dobrého Anjela prichádzajú žiadosti o pomoc každý deň. Pri ich čítaní je mi ťažko. Maličké bezbranné trpiace deti, osamelé mamičky s viacerými deťmi bojujúce s rakovinou. Rodina, kde otec a syn majú rakovinu...Po dočítaní takýchto príbehov sa cítim ako kameň na dne rieky. Neviem sa pohnúť a cítim chlad. Studený a nepríjemný chlad. Cítim, že musím niečo spraviť, inak na dne rieky, na dne smútku uviaznem.
A tak sa začínam hýbať. Snažím sa všetkú tú bolesť, všetko to utrpenie pretaviť do energie. Poutierať slzy. Plakať nepomôže. Treba bojovať. Za tých, komu vieme pomôcť, za tých ubolených, ktorí našu pomoc potrebujú. Práca v Dobrom Anjelovi často zabolí, ale dáva nesmiernu chuť a silu bojovať.
Dnes ráno nám prišiel email od Silvie. Pred troma rokmi sa stala darcom, Dobrým Anjelom. Zo svojho maličkého príjmu pomáhala chalanovi, o ktorom píšem. Spoznali sa aj osobne, stali sa priateľmi. Jeho smrť bol šok aj pre ňu. Mail končil slovami: " Píšem vám aj preto, lebo chcem aj ďalej pomáhať tomu, kto to potrebuje. Veľa vecí som si vďaka nášmu vzťahu uvedomila, do života mi dal veľmi veľa.. Ľudia riešia hlúpe veci a neuvedomujú si, čo majú..." Hovorila mi z duše.
Je smutné, že práve tí, ktorí by mohli pomáhať najviac, sa často chovajú ako pštrosy. Úspešní ľudia, manažéri, riaditelia si schovajú hlavu do piesku. Nechcú počuť o rakovine ani slovo a od detí s holými hlavičkami odvracajú oči.
Utrpenie sa ich nedotýka. Trápi ich hlavne vlastný svet obratov, ziskov a kariérneho rastu. Myslia si, že keď utrpenie vytesnia z mysle, tak sa im vyhne...
Pred nedávnom som na detskej onkológii stretol vedúcu ekonómku známej slovenskej firmy. Jej dcérke, veľkej športovkyni, diagnostikovali rakovinu. Nad pštrosmi s hlavami v piesku sa smutne usmiala:" Od kedy má moja dcérka rakovinu, ľudia začali od mňa bočiť, vyhýbajú sa mi, ako keby sme v rodine mali mor. Ale rakovina je tu. Môže sa dotknúť každého z nás. Špičkového manažéra ako aj bežného človeka. Dnes viem, že o rakovine sa treba normálne rozprávať. Nie preto, aby sme sa jej báli. Ale preto, aby sme si vážili každý jeden deň, ktorý máme."
Nebojme sa vytiahnúť hlavy z piesku, pozrieť sa na utrpenie okolo seba a pomôcť.
Nebojme sa dotknúť chorého a biedneho človeka. Ak to dokážeme, pochopíme, aké malicherné sú často naše problémy.
Budeme silnejší a šťastnejší. Budeme na seba lepší. A o to asi v živote hlavne ide.
