Budík sa ozval o 4.30. Cesta do Bratislavy je z Popradu ďaleká. Na Donovaloch je hmla. Skoro sme sa zrazili s protiidúcim cestným pirátom a na benzínke mi predali skazenú bagetu. Kvôli kolóne na vstupe do Bratislavy asi budeme meškať na stretnutie...
Nezmeškali sme. O 8.45 už sedíme v kaviarni s riaditeľom nadnárodnej spoločnosti. Pomáhajú projektu Dobrý Anjel už vyše roka a chceli by vymyslieť ešte niečo lepšie. Jedným očkom sledujem zapnutý televízor. Na TA3 sa zjavuje správa o mojej kandidatúre.
Kolotoč sa roztáča. Jednania, novinári, redaktori. Otázky, ktoré mi doteraz nikto nekládol. Na Facebooku sa zjavujú povzbudzujúce správy. V diskusii k článku sa dočítam, že som Antikrist a úžerník. Figeľ ma nechce za prezidenta, Radičovej je môj krok sympatický. Kolotoč ide na plné obrátky...
Poobede sedím v malej izbe. Na detskej onkológii je pokoj. Chemoterapia tečie po kvapkách do mladého tela. "Viete, že mi teraz nie je vôbec zle?" s nadšeným úsmevom pchá do seba hubovú polievku naša bojovníčka z Anjela. Pred pol rokom to vyzeralo, že nad rakovinou definitívne zvíťazila. Teraz musí bojovať znova. Keď vyrastie a vyštuduje, chce byť lekárkou. Chce byť dobrou lekárkou. Mamka sedí na malom kresle vedľa. Diskutujeme, ako to zase finančne zvládnu. Na chodbe sa rozprávam s personálom. Za tie deti by dali aj svoj život. Napriek tomu uvažujú, či neodísť do Rakúska alebo Talianska. Z päťsto eur sa ťažko žije.
Domov prídem po ôsmej večer. Pozriem si na notebooku, čo je nového. Diskusie už radšej nečítam. Veď zajtra je tiež deň.
O deviatej idem uložiť nášho malého synčeka. Pritlačí si bradu o môj nos a zavelí: "Prituľkaj ma!" Čo v jeho reči znamená, že ho mám tuho objať a držať. A tak ležíme a ja si zase raz uvedomujem, že ten boj má zmysel. Za ľudí, ktorí trpia, za bežných ľudí, za naše deti.
Andrej Kiska
