GK: Začnem potrebou definovať. Kde sú podľa Teba hranice umenia?
AT: Hranice umenia sa nachádzajú v individuálnom chápaní.
Rada pracuješ s priestorom a konkrétnou architektúrou, prečo?
Väčšinou sú to priestorové inštalácie, ktoré vznikajú pre špecifické miesto a skúmajú jeho obsah a sociálne prostredie, zároveň ich nechajú prehovoriť. Od roku 1996 pracujem s novými médiami ako digitálna fotografia, CD- a DVD-produkcie a videá, ktoré aplikujem v priestorových situáciách. Spoločným cieľom mojich prác je senzibilizovať diváka a jeho vnímanie viacrozmernosti, odhaliť komplexnosť a preskúmať to, čo sa javí ako samozrejmé. Priestor je a ostane záhadou. Bez priestoru neexistuje žiaden obraz. Existujú vždy len priblíženia sa k samotnej podstate. Čo poviem ja a čo pochopí niekto iný, je rozdiel. Čo vytvorím, je viditeľné, je to konkrétny pozorovateľný predmet. Moju videoprezentáciu s názvom Súčasne, ktorá trvá do konca mája v Galérii v Dessau, som doplnila o svoje základné tvrdenie: „Vidím vzdialenosť a spomínam na blízkosť".
Ďalším Tvojím záujmom je zaznamenávanie pohybu z miesta na miesto. Stopy, ktoré pritom zanechávaš, sú často veľmi nenápadné a dočasné. Láka Ťa takpovediac umenie na dobu určitú?
Moje práce sú časovo vymedzené a pohyblivé ako ja sama. Láka ma uchopiť a zviditeľniť neviditeľné a to, čo ma k tomu ako prídavok napadne. Existuje mnoho príkladov z môjho cyklu Na cestách, ktorý bol tiež nazvaný topografiou krajiny z Prahy do Drážďan. Práca vznikla pri príležitosti mojej cesty na kolokvium Európskeho centra umení v Drážďanoch Hellerau, ktorého témou bol priestor v hudbe a hudba vo verejnom priestore. Nakoniec sa z tejto práce stala „znejúca konceptuálna krajinomaľba". Teda z počiatočných záznamov ceruzkou na papier (záznamov pohybu na ceste, poznámka GK) vznikla elektronická partitúra, video s možnosťou hudobnej interpretácie, ktoré bolo v roku 2006 prezentované na Sound and Save festivale v Belehrade a minulý rok pri príležitosti konferencie Inštitútu pre novú hudbu a hudobnú výchovu na Akadémii pre zvukové umenie v Darmstadte. Kresba ceruzkou na papier umožňuje transformáciu ideí do obrazov a to pri minimálnej námahe. Ruka, respektíve ceruza sa stáva priamym mediálnym výrazovým prostriedkom pohybov tela.
Od roku 2003 vyučuješ na Fakulte umení Technickej Univerzity v Košiciach. Čo Ťa priviedlo na Slovensko?
Na akadémii umení v Stuttgarte som mala hosťujúcu študentku z Košíc, Pavlu Sceránkovú, ktorá vtedy študovala v Prahe. V tom čase sme realizovali výmenný projekt s oboma umeleckými akadémiami. Pavla vedela, že moje profesorské miesto v Stuttgarte je časovo obmedzené a tak mi spomenula Košice. Videá zo školy, ktoré mi vtedy ukázala, boli vtipné a svieže. Prečo nie, pomyslela som si. Najprv som rok pracovala s desiatimi študentami z rôznych ateliérov. Keď jeden z kolegov podal náhle výpoveď, založila som Ateliér nových médií. Toto leto budú končiť mojí prví štyria študenti: Rišo Kitta, Juraj Sasák, Beáta Kolbašovská a Jakub Pišek. V roku 2008 bola Petra Veselá, ktorú som prevzala od prof. Bartusza a v roku 2009 Mišo Hudák, ktorý prišiel z filmovej akadémie v Bratislave a o ktorých som sa umelecky starala po ukončení bakalárskeho štúdia, vo výbere najlepších diplomových práce „Selection of the Best Graduate Works of European Art Schools" na startpointprize.eu. To je predsa super.
Pôsobila si na Akadémii výtvarných umení v Stuttgarte, teraz vedieš Ateliér nových médií v Košiciach. Ak si porovnáš skúsenosti z pôsobenia na umeleckej škole v Nemecku a na Slovensku, v čom sú podľa Teba najväčšie rozdiely?
Pre mňa osobne je to jazyk. Keďže nehovorím po slovensky, som odkázaná na to, dôverovať ľuďom - dobrý cvik. Samozrejme existujú rozdiely, ktoré plynú z rozdielnych životných podmienok. Politická situácia, história, sociálne prostredie rezonujú v prácach študentov a ovplyvňujú ich. Napríklad v Košiciach neexistuje medzinárodná zbierka moderného umenia, ktorú ja vo svojom myslení zohľadňujem, ktorú som si osvojila a ktorú by som nechcela postrádať, z ktorej som sa toho veľa naučila. Moji študenti pracujú možno viac naratívne, viac sa orientujú na výpoveď. Je to ťažké uchopiť, v čom by mohol byť rozdiel, samotné robenie umenia nie je národne viazané. Zo začiatku som typicky slovenské opisovala ako veľmi humorné. V Košiciach študenti uprednostňujú individuálne konzultácie, v Stuttgarte to boli viac skupinové rozhovory.
Ako sa Ti komunikuje so študentami v Košiciach?
Hovoríme po anglicky, keďže sme zameraní obsahovo vizuálne a formálne, pritom chceme reflektovať a tvoriť nové, ostáva komunikácia priamo pri médiu, videu, kresbe, pohybe, výraze, výpovedi. Čo je to, čo robím? Čo chcem alebo čo by som mohla chcieť? Ako to vyzerá? Kde sú potrebné zlepšenia? Nakoniec rozhodnú študenti. Ja im pomáham zamerať sa na to vlastné, filtrovať, katalyzovať, môžu participovať na mojej umeleckej skúsenosti. Viac informácií je možné nájsť napríklad na našej webovej stránke.
Čo tvorí základ dobrého umeleckého vzdelania? Niektorí si myslia, že je to remeselná zručnosť a ovládanie dejín umenia.
To tiež. Ale podstatné je vedieť vytvoriť to kreatívne vlastné, spracovať víziu, ktorá sa stane postojom voči svetu. Veď konieckoncov z toho čerpá človek. My nie sme žiadni papagáji, ktorí opakujúc bľabotajú. My sa učíme. A k základom ľudstva ešte stále patrí sloboda, právo a bratstvo. Možno to znie trochu otrepane, ale chcela by som to pripomenúť. Krásne na umení je jeho otvorenosť, že nemá žiadne hranice. Že by ich nemalo mať. Moje semestrálne témy sú: autobiografia, kráčanie s líniou, kontinuita-diskontinuita, medzipriestor, motív-motivácia, bezdrôtovosť. Technické vzdelávanie prevezmú kolegovia z odboru kresby, fotografie, videa, informatiky, teórie.
Pedagogická činnosť vyžaduje veľa koncentrácie a človeka zamestnáva aj po skončení semináru. Preto je pre niektorých výtvarníkov skôr brzdou vo vlastnej tvorbe, respektíve čím viac učia, tým menej tvoria. Ako je to u Teba?
Áno, premýšľam o študentoch. Ale pri tejto činnosti sa usilujem o paralelný proces, o permanentnú spoluprácu medzi študentami, asistentami, externými spolupracovníkmi a mnou samou ako o formu rozšírenia vlastnej umeleckej tvorby v zmysle synergie.
Keďže máš skúsenosti z viacerých krajín, na záver by ma zaujímalo, či podľa Teba existuje napriek pokročilej globalizácii niečo ako „charakterová črta" umenia z určitej oblasti, alebo je to už len otázka individuálnych skúseností?
To čo je autentické, iné, výnimočné, je vždy najzaujímavejšie. Mňa zaujíma vidieť veci, o ktorých by som tak ani nerozmýšľala, alebo nemohla rozmýšľať. Stáva sa to zriedka, ale znova a znova. To je pekné, na tom pracujeme.
Webová stránka Anny Tretter: http://www.annatretter.de/
Webová stránka Ateliéru nových médií na FUTU KE: http://www.skart.sk/
