Keď som pred dvoma týždňami stála pred bránou Bratislavského hradu (dovnútra smeli len pozvaní hostia s ružovými náramkami) spolu s hŕstkou protestujúcich výtvarníkov a teoretikov umenia, vrela vo mne krv. Dôvodom bola socha Svätopluka z dielne dvorného sochára komunistického režimu Jána Kulicha, ktorú v ten večer odhalili na nádvorí hradu. Bez verejnej súťaže, bez diskusie o umení vo verejnom priestore, bez konzultovania s odborníkmi, bez škrupulí a s poriadnou dávkou arogancie tak urobili „najmocnejší" tejto krajiny v priamom prenose. Keďže pred parlamentom stojí ďalšia Kulichova socha Vítanie, priestor medzi hradným nádvorím a vchodom do Národnej rady sa stal čiernou (alebo skôr červenou) dierou, ktorá vás vcucne ako vír a hodí do histórie spred roka 1989.
Robiť monumentálne sochy, pomníky a pamätníky nie je sranda. Príkladov, ktoré dvihnú krvný tlak je viac a nebudem sa o nich rozpisovať. Som však rada, že zatiaľ čo Bratislava má svojho Svätopluka a Prešov sa chystá na 33 metrového Krista (zatiaľ si musí vystačiť s „iba" trojmetrovou zmenšeninou), Košice už majú rok svoj vlastný víťazný oblúk. Na rozdiel od týchto megalomanských projektov, pri ktorých ide viac o politický marketing ako o umenie, je košický monument vcelku nenápadnou intervenciou vo verejnom priestore. Jej základom je ale premyslený koncept, ktorý otvára množstvo aktuálnych tém. Okrem iného aj tému vzťahu moci a umenia, respektíve architektúry a urbanizmu.
Obytná časť Ťahanovce na severovýchode Košíc je perifériou par exellance. Plány bývalého režimu postaviť tu moderné veľké sídlisko, sa niesli v duchu politickej utópie. Stavať sa začalo v roku 1985, sídlisko malo mať dve vetvy: severnú a južnú. Obe časti mala deliť veľkorysá štvorprúdová radiála, naprojektovaná pre hustú premávku. Ponad ňu vedie most, ktorý mal spájať obe časti nového sídliska a byť takpovediac v centre diania. Avšak pôvodný projekt výstavby ostal len na papieri, dokončila sa len severná vetva sídliska. Štvorprúdovka ostala nevyťažená a most ponad ňu sa stal v podstate zbytočnou a funkcie zbavenou mŕtvou stavbou.
Mišo Hudák sa rozhodol dať chátrajúcej periférii svoj vlastný monument a navrhol most prekrstiť na víťazný oblúk, ktorý sa má stať novou pamiatkovou a turistickou atrakciou budúceho európskeho hlavného mesta kultúry. Mali by sem chodiť turisti a vychutnávať si pekný výhľad na mesto. Okrem toho si môžu prečítať nápis, ktorý tam Hudák dal namaľovať: "Niet víťazstiev, ostávajú len oblúky".
Tento vskutku bizarný nápad s nevtieravým humorom a iróniou upozorňuje na nevydarený projekt socialistickej spoločnosti a rovnosti v bývaní, rovnako ako na absurditu pôvodného urbanistického zámeru. Veď čo už je to za víťazstvo, ktorého výsledkom sú takéto a podobné necitlivé urbanistické zásahy? Dnes patrí sídlisko Ťahanovce, kde žije vyše 20 000 obyvateľov, k najobávanejším lokalitám v Košiciach. Väčšina domácich netuší, aký monument pre nich umelec pripravil. Žiadny priamy prenos, žiadne operné árie sa pri jeho odhaľovaní nekonali. Autor sa s týmto projektom v tichosti zaradil do výberu najlepších absolventských prác európskych výtvarných škôl Start Point 2009. Ak budete v Košiciach, zoberte priateľov, rodinu, známych a choďte sa pozrieť k víťaznému oblúku. Je odtiaľ naozaj zaujímavý výhľad. Na záver mi nedá "nepremostiť" späť k Svätoplukovi a neparafrázovať Hudákov nápis v kontexte výsledkov nedávnych parlamentných volieb: "Niet víťazstiev, ostávajú len jazdecké sochy".
Viac o projekte sa dozviete na adrese: http://vitaznyobluk.vychodnepobrezie.com/
